Mal som slovenskú hymnu vždy rád. Po tej našej českej uspávanke, veď viete: „Kde domov můj“, mi tá slovenská blesky metajúca polovica chýbala a chýba mi ešte aj teraz, po dvadsiatich rokoch od federácie.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Môj jediný bruselský priateľ, poľský úradník Jacek, je medzi eurokratmi hrozne nešťastný. Tak som mu predložilnápad, aby sa nechal najať Kaddáfím. Nápad to bol lukratívny, Kaddáfí investoval značné prostriedky do zjednotenia Afriky, navyše uplynul práve rok, čo bol prezidentom “Africkej únie“. Až 53 členských štátov, 800 miliónov obyvateľov – Kaddáfí isto potrebuje konzultantov z Bruselu.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Volá sa Ezechiel. Nosí raperskú šiltovku, jeho pery sú popukané a tvár doráňaná. Noci v San Franciscu bývajú chladné. Keď príde hmla od oceánu, nebo sa zatiahne sivým vlhkom a vetrom. Ezechiel každého presviedča, že v spacom vaku mu je teplučko.

Keď som sa dnes ráno vybral po Druhej avenue k Talianom na baklažánový sendvič, Pellegrino a affogato, premávka bola príšerná. Autá sa pohybovali rovnakým tempom ako ja pešo. Na každej križovatke bol policajt a riadil. Najprv som si myslel, že je niekde rozsiahla rekonštrukcia. Potom, že výstavba novej linky metra sa dostala do finálneho štádia. Keď som zistil, že niektoré ulice sú uzavreté a s výnimkou mužov v oblekoch a s káblikmi v ušiach pusté, došlo mi. Obama is in town.

Jedna žena, dvaja muži. Tohtoročnými laureátmi Nobelovej ceny za chémiu sa stali Ada E. Yonath, Thomas A. Steitz a Venkatraman Ramakrishnan. Podelili sa o ňu rovnakým dielom, a to za objasnenie štruktúr a funkcií ribozómov.

Tento rok pristával už 65-krát. Nie je pilot, ale tenista. Neplánovaný ďalší let mu pribudol koncom novembra, keď sa po boku Čecha Františka Čermáka kvalifikoval na londýnsky „výberový“ šampionát pre osem najlepších párov sezóny. Michal Mertiňák.

Román britského prozaika Iana McEwana nazvaný Čierne psy je napriek svojmu neveľkému rozsahu vrstevnatým dielom, ktoré zachytáva zmeny v živote aktérov i spoločnosti v rozpätí od druhej svetovej vojny až po pád Berlínskeho múru.