Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Shakespeare. Kráľ Lear: „S plačom sme sa narodili, len čo sme sa vzduchu nadýchli, už sme vrešťali. Plačeme pri narodení – že sme prišli na veľkú scénu bláznov!“

Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.

Minule sme si predstavili drámu o židovskom architektovi, dnes nás čaká výlet po stopách holokaustu a budúci týždeň nám zaspieva Bob Dylan. Nielen antisemiti, neonacisti a extrémisti, ale aj taký Daniel Bombic to má teraz v kine ťažké.

Na Slovensku aj vo svete prechádzame náročným obdobím. Veľa z toho, čo je dobré, je v ohrození. A my sme sa rozhodli uvažovať o tom, či je možné prežívať pekné veci aj v ťažkých časoch. Pod lampou o tom hovorí Ady Hajdu, herec, ktorý má teraz tvorivé obdobie.

V časoch triumfov necnosti a nevkusu rastie pokušenie zahodiť cit pre krásne, vznešené, pravdivé a dobré. Podľahnúť však znamená prehru. Možnosť kultivovať naše vnímanie trvá. Vlastne je to povinnosť.

Čakajú nás lepšie batérie, čistejšie bioplasty a výkonnejšie polovodiče.