Čítam dve knihy: Houellebecqove Elementárne častice a knihu psychoterapeuta Erica Berneho Co řeknete, až pozdravíte. Je neuveriteľné, ako sa tieto dve knihy navzájom dopĺňajú. Eric Berne rozvíja teóriu transakčnej analýzy. Ukazuje človeka, akéhokoľvek „Jedera“, ako produkt scenára, ktorý doňho naprogramovali rodičia ešte v útlom veku. „Scenáre sú umelo vytvorené systémy, ktoré obmedzujú spontánne a tvorivé ľudské túžby a hry sú umelo vytvorené štruktúry, ktoré obmedzujú spontánnu a tvorivú intimitu.

Keď som v marci náhodou narazila na komentár Jána Čarnogurského s názvom Chvála motocyklov, len som pokrútila hlavou. Nepochopiteľný článok, ktorý sa začína vetou: „Blíži sa jar a na cestách sa objavia motorizované lastovičky,“ budil dojem prvej lastovičky stareckej demencie. Až by jednému prišlo ľúto. Pomyslela som si, koľko sentimentu sa vyplaví z mäknúceho mozgu jedného cynika a viac nad tým nešpekulovala. Omyl!

Keď pravda a spravodlivosť víťazia, je to vždy triumf univerzálny. Radosť z neho – výnimočne ešte počas života na tejto zemi – je sviatkom pre všetkých, čo ctia princípy všeobecného dobra. Preto nech mi nikto nehovorí, že kauza Bezák sa nás neveriacich netýka. Odhliadnuc od toho, že cirkev platíme všetci z verejných peňazí, týkala by sa nás, aj keby tak nebolo. Ide o človeka, ide o princíp – ide o všetko. To, akým spôsobom bol Bezák ponížený a zbavený funkcie, je presným odrazom zvrátenosti nielen cirkevnej, ale celospoločenskej.

Keď som objavila poviedky Flannery O´Connor, všetko ostatné šlo bokom. Chcela som prečítať každú vetu, čo tá žena kedy napísala. Je to, akoby ste počúvali moderný džez a zrazu objavíte Milesa Davisa. Už sa nedá vrátiť späť. Nikto nepíše tak ako ona. Tie poviedky sú ako fínska sauna. Človek sa pri každej jednej až spotí od hanby. Od strašnej hanby nad tým, že je potenciálne jednou z jej obetí. Pritom sa v tých poviedkach ani veľmi nič nedeje. Odohrávajú sa na tom najospalejšom vidieckom americkom juhu, kde život plynie ešte monotónnejšie ako u nás, medzi farmármi, alebo v nejakom smutnom zapadákove.

V bratislavskej Cvernovke sa konal festival Stoka Revival. Nielen jeho názov, ale aj samotný priebeh naznačil, že kultové divadlo chytilo druhý dych a prežíva nové tvorivé obdobie.

Je to už desať rokov, čo sa kamarátim s troma františkánmi. Nie je to len povrchná známosť. Prežila mnoho. Vyvracia všetky teórie o tom, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Niežeby sa tu, v tomto napínavom skupenstve, neobjavila aj láska, ale povzniesla sa, sublimovala kamsi do éteru a nabrala rozmer vzducholode. Som neveriaca, neverím v posmrtný život s tým istým vedomím, ja to skrátka nedokážem, ale presahu nadpozemského a vznášaniu sa na duchu verím. Za tých desať rokov som pochopila, že viera je talent, a my, čo ho nemáme, môžeme len závidieť.

Spomíname si na Petra Pišťanka. Raz ako na človeka, raz ako na spisovateľa. Ten rozdiel medzi človekom a jeho dielom je, zdá sa, priepastný. Tí, čo sa s Pišťankom dobre poznali, spomínajú naňho ako na komplikovaného človeka a hoci vzápätí dodávajú, že jeho knihy sú úžasné, ich spomienky majú iný nádych než tie čitateľské. Dozvedám sa, že Pišťanek sa v poslednom čase radikalizoval, že bol mizantrop, rasista atď. Pri blízkom človeku by ma to vážne škrelo, ale tu mi je to jedno. Dokonca sa pobavene usmievam.

Už dávno nefajčím, pijem príležitostne, z facebooku som ušla, ale závislosť sa krčí v žilách ako skrytý zápal a zrazu po vás chňapne. Odkedy mám ten múdry telefón, hltám všetky správy, aj tie, ktoré mi na nič nie sú, len čo syn zaspí, vytiahnem ho z vrecka a čítam a čítam. Nie je to skutočné čítanie. Nenasýti. Je to ako žrať čipsy. Obsedantná činnosť. Svokra zas fičí na bulvári a televízore. Citlivá, starosvetská osoba. Už vo dverách nám oznamuje, s tou zvláštnou iskrou v oku: „Dávali reportáž z detskej chirurgie, mali tam na polici vyoperované predmety, najnebezpečnejšie sú sponky, čo sa deťom v brušku otvárajú!“

Vezieme sa z rodinného pohrebu v jeho rýchlom aute. Jeho nová priateľka, Slovenka, pracujúca na vysokom manažérskom poste, sa rozčuľuje: „Akí migranti? Však to sú pestovaní ľudia, v značkových šatách, tie ženy majú dokonale vytrhané obočie, sú vyobliekané, nech mi nikto nehovorí, že sú to chudáci!“. „Aj Židovky šli do dobytčiakov v norkových kožuchoch,“ poviem a žena na chvíľu stíchne. Nie som zvyknutá na také reči, na také rýchle rezanie zatáčok, žalúdok mi pláva na vode, snažím sa pozerať pred seba a nerozčuľovať sa. On, akoby chcel zaobaliť jej reči, povie: „Predsa len to nie je sranda, vpustiť si sem toľkých moslimov.

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.