Bol som na prácu svojho otca celkom hrdý. Ked sa ma niekto spýtal, co môj otec robí, odpovedal som, že predáva elektrárne. Neklamal som, bola to pravda, až na to, že ich, samozrejme, nepredával sám a že okrem toho, co ušetril na diétach - od roku 1980, ked ho komunisti zase zacali púštat von - sme z toho vela nemali.

Mečiar sa začiatkom roku 1990 objavil fakt ako vychádzajúca hviezda slovenskej politiky. Ohuroval znalosťami (vtedy sme ešte netušili, že sú to znalosti dodávané z temných zákutí komunistického undergroundu), výdržou (vtedy sme ešte nevedeli, že ide o jazdu medzi Scyllou a Charibdou stavov jeho duše), komunikačnými schopnosťami (vtedy sme ešte nevedeli odhadnúť rozdiel medzi možnosťou a skutočnosťou), rýchlym rozhodovaním (vtedy sme ešte netušili, že aj sľubovanie nemožného je istým typom rozhodovania), jasnozrivosťou (vtedy sme ešte netušili, že sa za ňou ukrýva sieť vycvičených informátorov), presvedčivosťou (spojenou s vydieraním)... a zdanlivou lojalitou, ktorá bola iba umne ukrývanou prípravou na frontálny útok na Verejnosť proti násiliu (VPN). Spoznávali sme sa v akcii a keď sme sa spoznali, došlo ku konfliktu, ktorý bol koncom VPN a začiatkom Mečiarovej politickej kariéry. Mečiara sme odvolali po tom, ako sa opakovane pokúsil denunciovať Jozefa Kučeráka, ktorý viedol vo vláde Slovenskej republiky ekonomickú reformu. Po tom, ako napadol Verejnosť proti násiliu v televízii vymyslenými obvineniami o cenzurovaní jeho príhovorov k občanom. Po tom, čo rozbil prvú ponovembrovú koalíciu svojvoľným odvolaním ministra vnútra nominovaného najbližším koaličným partnerom (KDH) a vniesol napätie do vzťahu s týmto koaličným partnerom. Po tom, čo vyšlo najavo, že začína okolo seba budovať záujmovú sieť všakovako podplatených a zmanipulovaných ľudí. Po tom, čo sa naozaj ukázalo, že iba s ťažkosťami rozlišuje medzi pravdou a lžou, respektíve používa lož ako pracovnú metódu.

Je to krásne, keď si blížni pomáhajú. A keď sú k tomu vychovávaní odmalička. Dnes som išla so svojimi nepálskymi sirotami v autobuse a jednému chlapčekovi prišlo zle. Ako som ho niesla na rukách von z autobusu, ťahajúc ďalšie tri za sebou, vypadla mi peňaženka. Vôbec som si to v tom strese nevšimla a rýchlo som zohnala taxík, aby som chlapča dostala domov čo najskôr.

Išiel som si, nič netušiac, po ulici. Bolo to pred Závodského kníhkupectvom, nie dlho po revolúcii (novembrovej, nie októbrovej) a oproti mne išiel jeden z členov Koordinačného niečoho VPN. Zablyslo sa mu v očiach a začal ma prehovárať, aby som bol ministrom kultúry, lebo nevedia nikoho nájsť. Dosť bujaro som sa rozosmial, spýtal som sa ho, či sa zbláznil a išiel som ďalej, pretože som si myslel, že žartuje. Potom som videl, kto sa ministrom naozaj stal (a aj ďalším a ďalším a ďalším a ďalším) a zistil som, že nielenže nežartoval, ale aj jemu, aj jeho nástupcom sa spoľahlivo podarilo nájsť kandidátov ešte horších, než by som bol v nejakom nepríčetnom paralelnom univerze ja.

Slovenská rada VPN poverila päticu svojich reprezentantov, aby otvorili obálku, obsahujúcu výsledok lustrácií, a urobila príslušné úpravy kandidátky. Veľmi presne sa pamätám na atmosféru, ktorá zavládla po otvorení obálky.

Od tejto chvíle sa mi zdalo, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov, v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus), slovenská vláda predložila bez predbežných konzultácií s koaličnými partnermi návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za KDH (čím napätie v koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak). V rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. V tom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali spolupútnikmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na „sladké časy totality“, keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.

Tempo a charakter personálnych zmien v podnikoch sa postupne začali vymykať spod kontroly hnutia. Vlak však už bol rozbehnutý a v samom VPN vládla nejednotnosť o jeho žiaducom smerovaní.

V roku 1973, keď získal spolu so svojím priateľom Nikom Tinbergenom a Karlom von Frischom Nobelovu cenu, vyšla Konradovi Lorenzovi aj jeho knižka Osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva (Die acht Todsünden der zivilisierten Menschheit).

Slovenská rada VPN poverila päticu svojich reprezentantov, aby otvorili obálku, obsahujúcu výsledok lustrácií, a urobila príslušné úpravy kandidátky. Veľmi presne sa pamätám na atmosféru, ktorá zavládla po otvorení obálky.

Plénum aktivistov a priaznivcov VPN sa rozložilo na tých, čo stáli za Janom Budajom a ostatných. Výsledný dojem bol nedobrý, pričom verejnosť si spomenutý fakt interpretovala ako mocenský boj vo vedení hnutia.