Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

V. V. Putin sa počas krízy na Ukrajine vyjadril o organizáciách občianskej spoločnosti, že slúžia USA a sú piatou kolónou Západu, alebo tak nejako. A o internete vyhlásil, že ide o výmysel CIA. Vodcovia jeho kalibru naozaj nepotrebujú, aby medzi nimi a občanmi existovalo čosi, čo sa nedá kontrolovať, manipulovať, ovládať. Čosi, čo je zo svojej povahy nezávislé, autonómne. Pravdu však mal aj Ralf Dahrendorf, ktorý odtušil, že zatiaľ čo na politický prevrat stačí šesť dní, na vytvorenie občianskej spoločnosti treba približne desaťnásobok tohto času.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

Povedať, že odchodom Garyho S. Beckera odchádza významný svetový ekonóm, laureát Nobelovej ceny a geniálny mysliteľ by bolo pravdivé, ale tak trochu neoriginálne. Preto začnem tým, že Gary Becker bol nesmierne odvážny človek. Ako mladý akademik sa pred polstoročím odhodlal vstúpiť na pole výskumu rodiny, teda na územie sociológie, vyzbrojený nástrojmi mikroekonomickej teórie. Ako keby ste vstúpili na futbalové ihrisko v hokejovom úbore. Ale jeho intuícia bola správna.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

Na čo asi myslí človek, keď mu ide o holý život? A na čo asi mysleli tí, ktorých nahnali do plynových komôr? A tí, čo boli vraždení, znásilňovaní, lynčovaní, zneužívaní, okrádaní...a na čo Anna Kudríková z Vítkova, keď uvidela, ako sa k nej plazí jej dvojročná dcérka Natálka, celá v plameňoch? A aké rozlišovanie medzi situačným a kauzálnym zlom, nábožensky, národnostne, etnicky, rasovo, politicky, ekonomicky, sociálne, geopoliticky motivovanou krutosťou? To iba my, v časoch mieru a relatívnej stability, dávame dohromady štatistiky, analyzujeme čísla a príbehy, vytvárame teórie a plánujeme laboratórne experimenty, kladieme si otázky, formulujeme a publikujeme odpovede.