O Desatore z biblického hľadiska sme sa rozprávali s kazateľom Cirkvi bratskej Josefom Sýkorom.

Piťo dostal osemnásť rokov. My, čo vieme niečo o krčmovom živote pod výpalníckou čižmou, sme to prijali s tichým zadosťučinením. Veď to nebolo tak dávno, keď nafetovaní Piťovi chlapci ovládali bratislavské podniky a mlátili hostí. Pamätám sa na jedného z nich, výpalníckeho poskoka, ktorého prezývku si už ani neviem vybaviť – (bolo to čosi sladké ako Babyface či Cukríček?), zato jeho prasaciu tváričku a steroidmi napumpované telo neveľkého vzrastu si pamätajú mnohí ešte dnes ako symbol mečiarovskej éry.

Keď vznikali texty Desatora, snažili sme sa s režisérmi a autormi vyhnúť tomu, aby sa písali katechizmové obrázky alebo lacné provokácie. Chceli sme byť zrozumiteľní, no zároveň sme nechceli rozmieňať prikázania na drobné a robiť z nich instantnú kuchynskú etiku.

Keď myslím na Moskvu, vždy si predstavím obrovskú sieť metra. Je to najčastejší dopravný prostriedok, ktorým cestujem, a je to aj skvelý obraz toho, čo sa práve v meste deje. Metro je v špičke rušné rovnako ako cesty nad ním. Občas nemám na výber a musím poriadne zabojovať, aby ma dav nestiahol tam, kam nechcem ísť. Napríklad späť do práce, z ktorej práve odchádzam.

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa na svojich profiloch ustavične starajú o chod spoločnosti tak, aby sme my mohli v noci pokojne spať. Sú všade, sledujú všetko a človek má pri nich dojem, že demokracia vôbec nebol zlý nápad. Slacktivisti.

V dvoch lietadlách priviezli v marci 2014 z kyjevského Majdanu do Prahy štyridsať ranených – všetci plní olova. Dvoch z nich si po nevyhnutných operáciách vzal môj ukrajinský kamarát domov. Povedali mu: „Strieľali do nás – neozbrojených – profíci, zabijaci.“ Tí muži už nikdy nebudú ako predtým. Hovorili o tom, ako ich „velitelia“ z Majdanu postupne miznú, nevedno ako a nevedno kam. Otázka znie, či je táto skúsenosť prenosná a aká je jej odolnosť voči demagógii, manipulácii, zneužívaniu…. a hrubej sile.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

A znovu Orbán? V nedeľu 6. apríla v Maďarsku prebehli parlamentné voľby. Výsledky v čase uzávierky známe neboli, nepredpokladalo sa však, že sa budú výrazne líšiť od prieskumov verejnej mienky. Tie prisudzovali víťazstvo strane premiéra Viktora Orbána Fidesz, ktorá v nich dosahovala vyše 30 percent. Ľavicová strana Jednota dostávala ani nie 20 percent.

Červená a čierna, farby novín Granma. Ale na rozdiel od Stendhala, čitateľ sa na stranách Granmy nestretne s realizmom. Keď oficiálny orgán komunistickej strany vyberie titulok, nejde mu o to, aby ním informoval, ale aby niečo presadzoval. Tak to bolo aj minulý štvtok, keď sa na prvej strane novín objavil citát z prejavu Raula Castra v Santiagu de Cuba, ktorý znel: „Revolúcia pokračuje ďalej, ale bez záväzkov ku komukoľvek, až na ľud.“

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.