Muž sedí vo svojej obývačke v dobrej štvrti na kraji Tripolisu. Štyridsaťsedemročný Abú Hamuda vyzerá ako bežný príslušník strednej vrstvy, ktorý si prišiel na svoje počas ekonomického boomu posledných rokov Kaddáfího vlády. Nerozpráva však o úspechoch, ale o rokoch, ktoré pretrpel vo väzení.

Všade, kam človek v týchto dňoch pozrie, buď na neho bliká, škerí sa alebo ofučaná dekoratívne sedí niekde v rohu. Jedna je pásikavá, iná rapavá, ďalšia zas krásne bucľatá, voňavá a oranžová – tekvica.

Sedemdesiate roky v Československej socialistickej republike. Na Hradčanoch sedí najprv Ludvík Svoboda, v roku 1975 ho vystrieda Gustáv Husák. Takmer všetky deti sú pionieri, len málo tínedžerom sa darí uniknúť Socialistickému zväzu mládeže (pravdupovediac, drvivá väčšina sa uniknúť ani nesnažila). Mandarinky a banány boli skoro pred každými Vianocami, na dovolenky sa chodilo do Burgasu alebo na Balatón. Populárnej hudbe sa mimoriadne darilo: Karel Gott si kládol zásadné otázky s jemne erotickým podtónom, ako napríklad Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?, Helena Vondráčková obdivovala Maľovaný džbánok, Karol Duchoň túžil po dolinách a dievčati z Budmeríc, každoročne sa konala Bratislavská lýra, Děčínská kotva a festivaly politickej piesne v Martine a v Sokolove.

Mário Radačovský, bývalý šéf baletu SND, pomaly končí s aktívnym tancom, začína študovať choreografiu v Prahe, zvažuje, či ísť do politiky, a buduje nový Balet Bratislava. Robí tam všetko, choreografa, manažéra aj stavbyvedúceho, zametá aj sadruje.

Sú všade. V televíznych seriáloch, na futbalových štadiónoch aj v hip-hopových klipoch. Polícia tvrdí, že robí, čo môže, ale súdy ich väčšinou oslobodia alebo dostanú podmienku. Aj preto sa cítia silní a naďalej šíria nebezpečné myšlienky. Neonacizmus je dnes medzi mladými ľuďmi na Slovensku opäť v kurze.

Prívrženci krajnej pravice majú vlastnú módu aj legálne obchody s oblečením. Kedysi v nich boli razie, po čudných rozhodnutiach súdu to však polícia zabalila.

Rozhovor so šéfom Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) Jozefom Holjenčíkom (nominant SMER-SD) o podvodoch pri zapájaní slnečných elektrární.

Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Čajka sedí na lampe hneď za oknom, čistučké more šumí pár metrov odo mňa, oproti je Brač, v chladničke chobotnica. Idyla. Nemôžem si pomôcť, ale často tu rozmýšľam, ako je možné, že na takom krásnom kúsku Zeme bola len nedávno vojna. Prekvapuje ma to.

„Akoby nestačilo sucho, teraz nám hrozia lúpeže, znásilnenia, smrť.“ Ahmed Muhammad Aden sedí na piesočnej zemi pred registračným centrom UNHCR v Dagahaley, čo je jeden z troch utečeneckých táborov okolo kenskej dediny Dadaab, sto kilometrov od hraníc so Somálskom. Rozpráva o najhoršom dni svojho života.