Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Občas tu píšem o Federácii spoločenského hokeja. Mnohí to nechápu, a vôbec sa im nečudujem. Toto píšem na turnaji, kde oslavujeme dvadsať rokov od založenia Federácie. FSH sme založili na internáte Družba II v roku 1992. Internát Družba postavili v Bratislave v druhej polovici dvadsiateho storočia pri Karloveskom ramene, neďaleko bývalej krčmy Riviéra. Na výstavbu sa použili tie najušľachtilejšie panely, ktoré dvíhali tie najelegantnejšie žeriavy. Samotná budova Družby II je z architektonického hľadiska čarovná.

Apollo 440 svojho času údajne prehrali súdny spor s Van Halen. Z ich metalovej vypaľovačky Ain't Talkin Bout Love vykuchali len gitarový motív a celkom barbarsky a geniálne ho použili v ich elektronickej famóznej skladbe Ain't Talkin' 'Bout Dub. Projekt Future Sound of Petržalka vzal nehanebne kus textu našej pesničky Udavač a nechal ma spievať toto: čím chceš byť, čím chceš byť, čím chceš byť? Rytmus! Túto vtipnú skladbičku nazval tvorca Čím chce byť v skutočnosti Michal Kaščák.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Dostali sme desať z desiatich. Chcem sa podeliť o toto ohodnotenie so všetkými, ktorých sa týka, preto o ňom neskromne napíšem. Desať z desiatich bodov udelil nášmu festivalu prestížny portál virtualfestivals.com. Áno, ide čisto o subjektívne zhodnotenie dvoch ľudí. Áno, vždy keď čítam nejakú negatívnu reakciu, pomyslím si, že nie každému sa dá vyhovieť, každý zažije každú jednu akciu po svojom a rozdiely sú, našťastie, veľké, aj každú pesničku každý počuje inak, niekto je nadšený, iný prepína. Tak je to dobre, inak by bol svet neskutočne nudný. Aj tých desať z desiatich je len názor jedného malého tímu, ale aj tak sa chcem o radosť z neho podeliť so všetkými, ktorých sa týka.

Rady priamo z kuchyne. Doslova. Varíme u Mila Šašinku na apartmáne dobrotky. No, u Mila ako u Mila, sme u Mladena a Leny v Podstrani neďlako Splitu. Mladen je domáci, ktorého sa oplatí počúvať.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.