Mal som asi päť rokov, keď sme sa v noci s otcom vracali domov. Na okraj lesa sa otec náhle zastavil a ja som zdúpnel od úžasu. Meter od nás bola tráva posiata desiatkami, ba možno aj stovkami malých svetielok. Otec vybral z vrecka zápalkovú škatuľku, vybral z nej zápalky a niekoľko trblietavých bodiek ulovil.

Keď som ich pred takmer desiatimi rokmi uvidel prvý raz, bolo to niekoľko pekných červených bodiek, ktoré kdesi v diaľke osamotene svietili do tmy za mojím bratislavským oknom, ktorým som z Napoleonského vŕšku pozeral zhora na Petržalku a na Maďarsko a Rakúsko za ňou. Veterné elektrárne boli vtedy pre mňa nóvum, niečo také som zazrel zopárkrát predtým v Dánsku a v Nemecku na pobreží mora, ale tu, uprostred Európy, nie.

Shame-On-You, Han-ba vám! Tak nedávno kričali demonštranti v Británii proti konzervatívno-liberálnej vláde. Protest tisícok študentov a učiteľov, ktorý sa zmenil na násilnú demonštráciu, kde sa ničil majetok, aj sídlo konzervatívnej strany, ukázal, že v Anglicku je dnes všetko inak, ako sme bývali zvyknutí. Nejde len o študentov a zahanbujúci zásah polície, ktorá nedokázala „francúzske protesty“ na svojich uliciach spacifikovať.

Milióny rokov uplynuli, kým ľudia prestali jesť ako zvieratá, zamenili pazúrik za nožík, lyžičku a vidličku. Za ten dlhý čas sa zmenil príbor, jedálny lístok, ba aj samotní hodovníci. Pozrime sa na ontogenézu a fylogenézu stolovania.

Jacques Delors, hlavní architekt Maastrichtské smlouvy, EMU a tím defakto i eura, může být spokojen. Dožil se pravděpodobně toho, že krize společné měny (nespolečných dluhů) povede nakonec k vytvoření panevropské fiskální nadvlády a suverénní fondy (dluhy) přestanou být suverénní a ohrožovat koncepci evropské integrace.

Žiaden architekt, ktorý kedy pôsobil na Slovensku, nenaplnil tak dokonale predstavu avantgardy o tomto povolaní, ako Friedrich Weinwurm. Weinwurm však svojím dielom, spoločenskou angažovanosťou, životným osudom a nakoniec aj tragickou smrťou prekračuje aj túto predstavu, aby stelesnil osobnosť európskeho ľavicového intelektuála v celej jej komplexnosti, tragickosti, ba z dnešného pohľadu často aj nepochopiteľnosti.

Už na základnej škole som hral v rôznych kapelách, ktorých hudba, ba ani názvy sa nezachovali. Kto v šesťdesiatych rokoch prišiel na bratislavské Korzo a nehral v kapele, bol považovaný za „sedláka". 


Ron Sexsmith: Blue Boy, Cooking Vinyl 2001

Možno poznáte ten pocit. Prežili ste spolu dvadsať rokov, poznáte sa tak ako málokto a strašne by ste chceli, aby ten vzťah pekne pokračoval. No zakaždým, keď príde k novému stretnutiu, tak čím ďalej, tým väčšmi zisťujete, že tie stretnutia sú vlastne nanič, a hoci sa tomu zubami-nechtami bránite, čoraz častejšie musíte pritakať okoliu, ktoré hovorí, že je to strašné a nikdy to na nič nebude. A že všetok ten čas, ktorý vám to napĺňa, je strateným, ba trápnym časom.

Vo vzduchu necítiť tuniský jazmín, ba ani typický ibištek, z ktorého pripravujú vynikajúci čaj, ale slzný plyn a pach horiacich pneumatík. A ak je pravda, že sa pri každej revolúcii hľadá typická farba či vôňa, táto egyptská sa mi navždy spojí s vôňou cibule.