Odchádzajúca premiérka za sebou necháva rozporuplné dedičstvo. Dalo by sa povedať, že je presne tým, čím nie je Mikuláš Dzurinda. V dobrom aj zlom.

„Čo sa stane na vinobraní, zostáva na vinobraní,“ pripomína mi s úškľabkom mladý Francúz, kým v rukách rýchlo šúľa prvú rannú cigaretu. Heslo ospravedlňuje výstrelky v období zberu úrody na vinohradoch. Robota je ťažká, ale atmosféra uvoľnená. Taký únik z reality.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Kým pred rokom sa mohlo zdať, že líder Obyčajných ľudí bude len maskotom slovenského parlamentarizmu, ktorého si netreba všímať, dnes je zrejme, že je čímsi viac.

Kým na Slovensku sa boj o euroval vedie s osudovou vážnosťou antickej tragédie a komentátori skloňujú dokonca pád vlády, v Nemecku pripomína debata o dlhovej kríze niečo medzi fraškou a burzou nápadov, ako riešiť problémy eurozóny.

Predpovedali im, že sa 27. majstrovstvá Európy, ktoré usporiadali spolu Česko a Rakúsko, pre nich skončia už po troch dňoch skupinovej fázy. Nestalo sa tak.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi prvý raz prekračoval líbyjskú hranicu z Egypta, neboli tam hraničiari, iba prázdna budova. Kaddáfí vtedy presadzoval bratstvo arabských krajín, ktoré vraj nepotrebuje žiadne hranice. O pár týždňov bolo všetko inak, hraničiari už opäť zdržiavali ľudí, až kým nedostali svoj bakšiš.

Chodiť so psom v Káthmandu je niečo celkom iné ako chodiť so psom v bezpečí stredoeurópskych vyľudnených ulíc. Nástrahy tu číhajú na každom kroku, a nie sú to hocijaké nástrahy. Najhoršie sú opice. Kým jednotlivci nie sú nebezpeční, len čo stretneme na prechádzke gang opíc, začnú na nás ceriť svoje špicaté zubiská a tvoriť okolo nás kruh.

Sledujem preteky a divím sa. Existujú tri základné tábory. Prvý viní Sulíka, druhý Radičovú, tretí všetkých. Nerozumiem Sulíkovi – vybrať si medzi niečím a tým istým plus Fico, s bonusom prísť o možnosť dlhšie a aktívnejšie presadzovať svoj pohľad na svet, je pre mňa úplne nepochopiteľné. Nerozumiem celkom ani postoju Radičovej. Obaja sú však slobodní ľudia a ich poslaním nie je to, aby som im ja vždy rozumel.

Toto je veľmi ťažká otázka, nad ktorou som sa viackrát zamýšľal a priznám sa, že nemám odpoveď, keďže tých albumov je viac a každý sa viaže k istému obdobiu. Môžem to teda poňať chronologicky a vybrať zopár päťhviezdičkových, ktoré ma v danom čase zásadne oslovili.