Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?

Pred časom rozbúrilo verejnú mienku v Česku rozhodnutie ombudsmanky Anny Šabatovej, že islamské dievčatá majú základné ľudské právo nosiť islamské šatky v českých školách.

Poľské dejiny majú iný charakter ako tie naše. A nič o tom nesvedčí viac, ako Varšavské povstanie z roku 1944.

Gary Lineker – bývalý kapitán anglickej reprezentácie a v súčasnosti športový komentátor BBC – sa v nedávnom rozhovore vyjadril, že najlepším riešením pre futbalové MS 2022 v Katare by bol bojkot čistých štátov. Prečo také silné slová?

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Knihy dokážu byť nesmierne rôznorodé a v mnohom sa líšiť, či už svojou veľkosťou, obsahom, alebo hodnotou. Jedno však majú spoločné: rovnako voňajú. Tie staré však úplne inak ako tie nové.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Puškinov dom Andreja Bitova a Pochovajte ma za lištu Pavla Sanajeva. Rozsiahly, členitý román a jednoducho napísaná novela. A predsa majú niečo spoločné.

Sú mladí, sympatickí, šikovní, celý život pred sebou, len to vyzerá, že bude podstatne kratší, akoby si priali. Lyrická kráska, mrcha roztlieskavačka, holohlavý detský rakovinový veterán, cool Afroameričan, chlapec v kóme a hispánsky mladík vnútiaci sa do starostlivosti špičkového onkológa priamočiarou lsťou majú len relatívne málo času na to, aby pochopili, o čom život skutočne je. Klišé? Donebavolajúce, citlivejší kritik už si viaže mašľu. Ak je navyše vševediacim rozprávačom seriálu z nemocničného prostredia chlapec v kóme, aj menej ostrieľaný televízny divák môže očakávať poriadne hranie na city a emocionálne vydieranie.