Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Keď som bola v brušku, neboli ešte ultrazvuky. Mama bola u doktorky len párkrát, a o tom, čo sa dialo v jej vnútri, vedela len z rozprávania mojej starej mamy, prípadne z nejakej socialistickej knižnej príručky typu Mama a dieťa. Pár obrázkov v nevýrazných farbách, návod, ako sterilizovať plátenné plienky… Ja mám digitálne tehotenstvo. Otehotnela som na prvý pokus podľa aplikácie v iPade. Potvrdilo sa to v ten deň ešte ovulačným testom. Po troch týždňoch tehotenským testom.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o mojej manželke. Je to elegantná žena. Neviem, a vlastne ani nechcem vedieť, čo na ňu hovoria iní chlapi, pre mňa je najšmrncovnejšia. Nezáleží, či má tepláky, či kvetované šaty, či mi dohovára, alebo ma chváli. Niekedy písala básne a študovala francúzštinu. Na taške mala našitú aplikáciu z hlinených guľôčok a kociek. Raz som ju stretol v školskom bufete, v omamnej vôni vlašského šalátu a čerstvého pečiva. Ozdoby z tašky sa jej rozsypali po zemi a ona ich rýchlo zhŕňala do dlaní. Test, z ktorého dostala FX, mi venovala na výstrahu.

Môj priateľ mi tvrdí, že by som bola dobrá predavačka. Ale musela by som vraj predávať iba tovar, ktorým som nadšená. Vtedy dokážem druhých presvedčiť na nemožné. Stačí naraziť v pokojnej večernej konverzácii pri vínku na niektorý z mojich obľúbených produktov a už idem.

Pri Žilinskej univerzite vznikol pred dvanástimi rokmi prvý podnikateľský inkubátor, ktorý vedie študentov k zakladaniu technologických firiem a pomáha startupom práve na „štarte“. Majú takéto inkubátory na Slovensku šancu?

Prišli predminulý týždeň. Deň vopred sa ohlásili. Veľmi milí, kultivovaní páni. Nevnášali žiadny des ani nepokoj. Ani v diskusii o tom, čo slovenské školstvo potrebuje, sme sa názorovo veľmi nelíšili.

Milí priatelia, dobrý nápad je nadovšetko. To tvrdí aj moja manželka. Horšie je, keď jej nápady musím realizovať a predstierať, že som chlap na správnom mieste. Presúvam stokilovú skriňu a tvárim sa, že to nie je problém, nebojím sa seknutia v krížoch. Na tretie poschodie bez výťahu vynášam ohavnú rozmontovanú policu a div sa svete, bez problémov.

Od spustenia Mikolajovej „reformy“ sú riaditelia a učitelia nezmyselne zaťažení často úplne absurdnou byrokraciou. Školská inšpekcia kontroluje, či sa riaditelia a učitelia neulievajú, či majú všetky papiere vyplnené tak, ako treba. Naozaj to treba? Porozprávali sme sa s bývalým hlavným školským inšpektorom Vladislavom Rosom.

Duch našej doby? Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“.