Mikrofón s logom Aj múdry schybí chodil takmer pätnásť rokov po Slovensku a hľadal odpovede na banálne otázky. Prečo je večer tma a cez deň svetlo? Kde sa vyrába parížsky šalát? Čo za režim bol na Slovensku pred rokom 1989? Išlo o televíznu reláciu pre hlavný vysielací čas a účelom bolo ľudí zabaviť. Tvorcom preto netrvalo dlho, aby zistili, že najlepšie je pýtať sa ľudí, ktorí nemajú čo stratiť. Mali vybité zuby, špinavé šaty a ťarbavú reč. Nie každý divák si sťažoval, že jednoduchší obyvatelia krajiny sú tu zneužívaní a zosmiešňovaní bez toho, aby si to mali šancu uvedomiť.

Dalibor Roháč sa vo svojom komentári (.týždeň, 47/2011) pozastavil nad mojou nedávnou dilemou, ktorú pokladá za falošnú. Dilema znie: Stoja nám doterajšie benefity európskej integrácie – napríklad hospodárska únia či cestovanie bez hraničných kontrol – za prípadné ďalšie obmedzenie časti slovenskej suverenity?

Robievam tak raz do mesiaca programy v rádiu. Nie také tie svoje fejtóny, tie tým nemyslím, ale skutočné programy. Polhodinový blok, kde si musíte vymyslieť tému, napísať scenár, zohnať hostí a v mojom prípade dokonca, pretože som si to vymyslel, zohnať muziku.

Súčasťou Mesiaca fotografie je aj výstava a rovnomenná kniha vydavateľstva Slovart Bratislava moja. Ich výnimočnosť spočíva aj v tom, že až na malé výnimky ide o doteraz nepublikované a nevystavované fotografie Karola Kállaya.

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Belgicko si človek spája so všeličím. S belgickými pralinkami, podivnými belgickými pivami, belgickými hranolčekmi, rozpadajúcou sa a stále ešte nerozpadnutou krajinou, ktorá, zdá sa, nepotrebuje asi vôbec žiadnu vládu, s Bruselom, hlavným mestom úniovej Európy i Severoatlantickej aliancie, Bruselským expom, ktoré bolo prvým momentom, kde sa generácia mojich rodičom po strašnom prvom desaťročí komunizmu mohla aspoň trochu slobodnejšie nadýchnuť, s čiernymi mušľami varenými v rôznych nálevoch a exkluzívnymi biftekmi z belgických býčkov. Áno, s tým všetkým si človek Belgicko spojí.

„Nikdy som nechodila do školy, neviem čítať ani písať. Ani môj muž, ani moje sestry nevedia. Netreba nám to. A nikdy som ani nepracovala, lebo u nás pracujú len muži,“ hovorí Pauline, 21-ročná Francúzka, kočovníčka, dvojnásobná matka.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Vlastne som sa potešil, keď mi moja známa povedala: „Bývalý premiér Topolánek súhlasil, že poskytne rozhovor, ale jediný český novinár, ktorému dôveruje, ste vy.“ Mirek Topolánek po tom, čo prestal byť premiérom, veľa rozhovorov nedáva. Má na to mnoho dôvodov, od všeobecnej naštvanosti na novinárov, ktorí sliedili v jeho rodinnom živote cez znechutenie politikou až po podozrenie z korupčných káuz, ktorých sa za obdobie jeho vlády vynára určite viac, než je mu príjemné.

Cenu Anasoft litera 2011 získala Monika Kompaníková za knihu Piata loď, ktorá vyšla vo vydavateľstve KK Bagala.