Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.

A znovu Orbán? V nedeľu 6. apríla v Maďarsku prebehli parlamentné voľby. Výsledky v čase uzávierky známe neboli, nepredpokladalo sa však, že sa budú výrazne líšiť od prieskumov verejnej mienky. Tie prisudzovali víťazstvo strane premiéra Viktora Orbána Fidesz, ktorá v nich dosahovala vyše 30 percent. Ľavicová strana Jednota dostávala ani nie 20 percent.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

V eurozóne aj vo väčšine vyspelého sveta je cieľom stabilita cien, ktorá sa interpretuje ako inflácia nižšia, ale blízka dvom percentám. V poslednom čase sa však rozprúdila debata, prečo si vôbec máme želať nejakú pozitívnu infláciu a či nemáme radšej cieliť na nulovú.

Dvadsať rokov v dejinách spoločnosti môže človeku pripadať ako doba krátka či dlhá – podľa letory, veku či životných skúseností. V každom prípade je to však čas, ktorý má pre nás osobitý cveng. Dvadsať rokov trvala prvá republika, dvakrát po dvadsať rokov s krátkym vydýchnutím v roku 1968 tu vládla jedna strana. Dvadsať rokov existuje Slovenská republika. Dvadsať rokov bol Dominik Tatarka takmer úplne vytlačený z verejného priestoru.

Pripravili sme teda pre vás program malých zmien na celý rok, každý mesiac na inú tému. Spolu sa sústredíme na drobnosti, ktoré nezaberú veľa času, ale môžu naozaj zlepšiť život. Začnite s nami, začnite s vďačnosťou, a to už vo februári!

Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že časť jej práce sa týka toho, čo v divadlách bude, a druhá toho, čo už bolo. Minulosť archivujú, budúcnosť pomáhajú pripravovať a súčasnosťou sa nechávajú elegantne unášať. Na vlastnú tvorbu jej zostáva len veľmi málo času.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Nechýba ani na jednom vianočnom stole. Gazdinky si preň robia hlavu, vymieňajú si recepty ako divé, pečú ho s náležitým predstihom. Lebo tie, čo zmeškajú pravý čas, môžu medovníkom pri Štedrej večeri akurát tak rozbíjať orechy.

Ráno vchádzame 15-miestnym autom do Central Parku. Malý štáb si vykladá techniku. Fotograf s nákazlivým optimizmom cvaká fotky, a to ešte ani nemal kávu. Segment, ktorý sa natáča v New Yorku, robím narýchlo pre schopného slovenského producenta. Všímam si, žepracuje rovnako efektívne ako Newyorčania. Tiež si všímam, že túto jeseň sa v New Yorku zrýchlil čas.