Kardinál Ján Chryzostom Korec sa 22. januára dožil požehnaných 90 rokov. Pri tejto príležitosti vyšla kniha s názvom Morálna autorita Slovenska.

Pred viac ako štyrmi rokmi sa začala v eurozóne kríza, v ktorej sa stretli a vzájomne popreplietali banková kríza, dlhová kríza a kríza konkurencieschopnosti. Jej dramatickú fázu, plnú mimoriadnych bruselských nočných rokovaní, vystriedala fáza relatívneho pokoja. Na jej začiatku stála verbálna a neskôr aj reálna podpora eura zo strany Európskej centrálnej banky. Vlády sa pokúšajú skrotiť rozpočtové deficity, bezprostredný odchod Grécka z eurozóny už nie je na programe dňa, z finančných trhov zmizla nervozita. S predlžovaním obdobia pokoja sa zákonite začali množiť optimistické vyhlásenia o tom, že to najhoršie je za nami. A keď prišli správy o tom, že ekonomiky niektorých krajín opäť zaznamenali mierny rast, reči o konci krízy sa stali súčasťou oficiálnej propagandy.

Izraelskí aj americkí spindoktori prirovnávajú spor medzi Washingtonom a Jeruzalemom o Irán k manželskej hádke. Vraj je normálne, že ľudia sa ľúbia, ale v niektorých názoroch sa rozchádzajú. To ešte nemusí znamenať rozvod.

V eurozóne aj vo väčšine vyspelého sveta je cieľom stabilita cien, ktorá sa interpretuje ako inflácia nižšia, ale blízka dvom percentám. V poslednom čase sa však rozprúdila debata, prečo si vôbec máme želať nejakú pozitívnu infláciu a či nemáme radšej cieliť na nulovú.

Keď som vo štvrtok v Lampe počúval Daniela Kroupu a Janu Štúrovú, prekvapilo ma, aký obrovský vplyv pripísali obeti jedného študenta. Ale presvedčili ma.

Čo je hlavný „business model“ našej ekonomiky? Zahraničný obchod. Po potkýnaní sa v deväťdesiatych rokoch sa Slovensku v novom tisícročí podarilo vykročiť k prudkému rastu ekonomiky, ktorý bol založený na vývozoch. Dovezené zahraničné investície vyhnali hore produktivitu, pretože sme okopírovaním výrobného procesu a dovezením technológií dokázali držať krok s oveľa vyspelejšími ekonomikami. Prudko sme ich začali dobiehať, preskočili sme Maďarov a výrazne sme sa priblížili aj našim českým susedom. EÚ ako koncept bezbariérového obchodu bol pre nás presne tým pravým orechovým.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Pápež František oznámil, že 27. apríla bude zavŕšená kanonizácia Jána Pavla II. (spolu s Jánom XXIII). Mohlo by sa zdať, že o jedinom slovanskom pápežovi v dejinách už bolo povedané všetko.

V Poľsku sa nedávno začala vášnivá diskusia o bioetike. Vyvolal ju profesor Jan Talar, keď povedal, že pri transplantáciách srdca dochádza k masovému usmrcovaniu darcov, ktorí sú ešte nažive.

Jana Beňová vo svojom pravidelnom hlásení zaznamenáva, že azda každej jej kamarátke alebo známej sa narodilo bábätko. To je na zváženie. Okrem toho píše, že sa všetci kamaráti a známi stíšeným hlasom sťažujú, že tak zle finančne ako tento rok na tom ešte neboli a že také naťahovanie sa v kaviarni, kto zaplatí, už dávno nezažila. To je na pováženie.