Moje deti v nepálskom sirotinci boli posledné roky týrané. Ich vlastným šéfom, zakladateľom a najbližším človekom. Boli kruto bité, trestané zhnitým jedlom a zastrašované, že ak mi niečo povedia, budú bité ešte viac. Dialo sa to za mojím chrbtom a ja som to nevidela. Teraz, keď to prasklo a ja a môj tím dobrovoľníkov sme začali konať, zbierať evidenciu o týraní, zhromaždili ako svedkov učiteľov z našej školy, zhromaždili skutočných rodičov detí, o ktorých nám bolo tvrdené, že zomreli, kontaktovali nepálske médiá a dobročinné organizácie po celom svete, hrnieme sa do vôd, v ktorých nevieme plávať.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Keď pred dvoma rokmi autorský tím speváčky Kristíny obvinili z toho, že refrén skladby Horehronie vykráda macedónsku ľudovú pesničku, do sporu vtiahli hudobných teoretikov, bulvár, fanúšikov aj nepriateľov. Nič z toho sa nemôže stať medzi veľrybami, tam sa s vykrádaním hitov doslova počíta.

Digitálne knihy vstupujú do našich životov relatívne pomaly. Zatiaľ čo v Severnej Amerike tvoria dnes pätinu príjmov vydavateľstiev, v Česku je to len percento a u nás zlomok z neho. Čím to je?

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Býčí zápasy nejsou sport. Nikdy jím být neměly. Je to tragedie. Velká tragedie. Tragedií je smrt býka. Hraje se ve třech pevně stanovených aktech.

Tím českých a belgických entomológov sa preslávil takmer zo dňa na deň. S novým objavom sa im dokonca podarilo preraziť do časopisu Science, čo je niečo podobné, ako keby športovec vyhral olympiádu.

Všetko ide ako po masle, chrúmete si pred televízorom, až kým sa vám do rúk nedostane exemplár, ktorý nejde rozlúsknuť ani za nič. A začne sa odveký súboj vašich zubov s nepoddajnou pistáciovou škrupinou.

Pamätám si rok 1994 a správy z odovzdávania cien na festivale v Cannes. Mnoho odborných časopisov vtedy viedlo polemiku, prečo Tarantinovo Pulp Fiction získalo hlavnú cenu, keď v súťaži boli subjektívne lepšie filmy. Väčšina z toho vinila Clinta Eastwooda ako predsedu poroty, ale ten v rozhovoroch priznal, že pre film boli v porote nadšení hlavne „european guys“. Už vtedy však mal Tarantino po debute Reservoir Dogs zo Sundance predajnú nálepku – „coolest director of all time“ a Pulp Fiction to len potvrdil.

Vo východnej Ázii sú čaj a bonsajistika úzko previazané. V bonsajovej záhrade vám spravidla ponúknu čaj, kým čajovne zdobia bonsaje. Rovnaká kombinácia učarovala aj manželom Alene a Vladimírovi Ondejčíkovcom.