V strednej Európe panovala dva dni pred koncom minulého roka tuhá, mrazivá a škaredá zima. Ráno, keď sme mierili na letisko, teplomer ukazoval mínus dvadsať a Paríž, Londýn či Frankfurt nad Mohanom rušili stovky letov.

V chodbe kaviarne Kaffibarinn v centre Reykjavíku je plno, ponad plecia divákov len občas zahliadnem plavovlasú hlavu Högniho, speváka skupiny Hjaltalín. Ale počuť celkom dobre. Niekoľko ľudí stojí aj vonku na daždi. Festival Iceland Airwaves.

Pred dvoma týždňami, viac ako tridsať rokov od konca vlády Červených Kmérov, padol prvý rozsudok nad jedným z najvýznamnejších predstaviteľov krutého kambodžského režimu. Riaditeľ phnompenskej väznice S – 21 Kang Kek Iou dostal 35 rokov. Ďalší budú, dúfajme, nasledovať.

Na prvých piatich miestach britského rebríčka bolo minulý týždeň päť mien: Arcade Fire, The Wanted, Eminem a Ne-Yo. Tu predsa niečo nesedí. Kanadská skupina Arcade Fire, ktorá minulý týždeň vyhrala s novým albumom The Suburbrs vôbec prvýkrát britskú hitparádu, pôsobí medzi popovým spotrebným tovarom ako päsť na oko. Ešte zaujímavejšie je, že táto partia hrá hudbu, ktorá s moderným svetom nemá veľa spoločného.

V parížskom Louvri sa v týchto dňoch koná významná výstava diel sochára Františka Xavera Messerschmidta. Spolukurátorkou výstavy je slovenská historička umenia a najväčšia svetová znalkyňa tohto sochára. Mária Pötzl-Malíková.

Išinomaki, Kesennuma, Higaši Matsušima, Otsuči, Onagawa. Pre Európana exotické názvy miest, pre Japonca symboly najväčšej ničivej sily prírody, akú kedy zažil. Reportér .týždňa prináša svedectvo o pobreží Japonska po cunami.



Rozhovor s architektom Tamurom Motohirom o odolnosti japonských domov proti živelným katastrofám a o strachu z Fukušimy.



Výhodou cestovania je okrem iného intenzita prežívania. Keď niekam ideme, chceme za daný čas, ktorý máme, vidieť čo najviac. To je jedno, či je to miesto pekné, alebo nudné. Aj keď tam dokopy nič nie je, ideme sa aspoň pozrieť do miestneho múzea, odfotíme si miestnych obyvateľov, a chodíme s otvorenými očami.

Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

Bolo to prvého mája roku 1989, keď mi v nemocnici v Podunajských Biskupiciach Dominik Tatarka položil otázku: „Čo myslíš, dočkáme sa konečne? Príde už tá vytúžená zmena?“