Emil, dejú sa strašné veci. Tam v tom Dánsku to je väčšia katastrofa, ako si vieme predstaviť. Raz jeden český politik povedal, že nie všetci moslimovia sú teroristi, ale všetci teroristi sú moslimovia. Už to neplatí.

Emil, mám problém, skôr taký problémik, vlastne o nič nejde. Nebaví ma čítať noviny. Zdá sa mi, že v nich nič neni. Zase som napísal „neni“, viem, že je to nesprávne, ale odjakživa hovorím „neni“, tak prečo by som mal písať „nie je“.

Milý Emilko, som v takom rozpoložení, že sa zo mňa valia emócie, skrátka som namäkko. Sedím pred televízorom, hovoria tam, že bude pršať a mne sa tisnú slzy do očí.

Náš prominentný stĺpčekár Milan Lasica hovorí, že robí, lebo musí. Musí prísť do divadla, ísť na zájazd, napísať fejtón. Nejde o to, či sa mu chce, ale kedy to musí byť. Občas sa mu prihodí aj také, že má voľno. Vtedy najradšej hlivie alebo športuje.

Emil, minule som s Pačesom, kedysi predsedom ROH, sedel na lavičke v záhrade a on mi povedal: „mám dobrý nápad, s ktorým sa ti chcem zdôveriť, lebo viem, že si na mojej strane. Už mi lezú na nervy všetky tie reči o kríze, o tom, že nie sú peniaze, a podobne. Vieme, kto za to môže.

Emil, pre nedostatok inej činnosti čumím na telku. Vieš, že som bol vždy dosť technický typ, zaujímali ma moderné prístroje, foťáky, magneťáky a podobné blbiny. Keď som mal desať rokov, dostal som od Ježiška fotoaparát, v tom čase som už na Ježiška neveril, ale doma som to nepovedal, aby som rodičom nepokazil radosť.

Emil, všeličo sa človek dozvie, aj keď nechce. Napríklad včera som sa dozvedel, že ak chce nejaká žena niečo robiť so svojimi prsiami, tak si má na internete vyhľadať adresu wwwzdraveprsia. Ja s internetom nepracujem, ale po tejto správe sa tomu možno začnem venovať, lebo to vyzerá tak, že tam sa môžeš dozvedieť všetko, čo chceš.

Emil, zažil som čudesnú vec, skoro som neveril vlastným očiam. Inak, prepáč že hneď odbočujem, výraz „neveriť vlastným očiam“ naznačuje, že ide o niečo výnimočné, ťažko uveriteľné a ak by si to nevidel na vlastné oči, tak neuveríš, že sa to stalo.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Július Satinský podľa Milana Lasicu potreboval zabávať ľudí. Nemusel sa do toho nútiť. Jednoducho to bolo v ňom a veľa z toho tu dodnes zostalo. Hoci najlepšie by bolo, keby tu bol aj Julo.