Pri termíne pôvodný majiteľ som si spomenul na taký smutnoveselý zážitok. Bolo to hneď po osemdesiatom deviatom, pár mesiacov po tom, čo sa volalo Nežná revolúcia (mimochodom, minule som čítal, že nejaký chlapík povedal, že ak sa štrngá kľúčmi od svojho domu, že to ešte nie je revolúcia, nuž, zažili sme aj takú, kde sa štrngalo kľúčmi od cudzích domov, lebo pôvodní majitelia o ne prišli) takže pár mesiacov po Nežnej som sa už, ani neviem prečo, ocitol v jednej bývalej zotavovni ROH, peknej vilke nad mestom, v spoločenskej miestnosti už neboli citáty z Lenina, ale z Baťu a správkyňa, hrdá na ten objekt, kam sa chodili zotavovať pracujúci, sa zrazu rozplakala a povedala, že tam končia, že im to chcú zobrať. Opýtal som sa rozhorčene, že kto im to chce zobrať a ona zavzlykala, že pôvodný majiteľ. To je teda poriadna krivda, pomyslel som si, ale bol som radšej ticho, lebo mi jej prišlo ľúto. A ešte mi napadlo, že či aj pôvodný majiteľ tak plakal, keď mu to vzal ľud. Asi bol rád, že z toho vyviazol živý. Ak vyviazol. Takže, keď chcú vrátiť cirkvi, čo jej patrí, nech sa páči, už dávno sa malo stať. Ide len o to, čo máme rozumieť pod slovom cirkev. Či všetkých veriacich, alebo len niektorých. Keď sme pri veriacich, na vojne sme mali takého veliteľa, volali sme ho Bujak, ktovie prečo, môžeš trikrát hádať a ten sa raz pri nástupe rozčúlil na vojaka Čanigu, lebo Čaniga neveril, že dostane na Veľkú noc opušťák a ten Bujak sa ho opýtal „Čaniga, si veriaci?“ a Čaniga sa bál priznať, tak povedal, že nie. A Bujak na to „no vidíš, a my neveriaci si musíme veriť!“ Aj tak mal pravdu Čaniga, lebo ten opušťák nedostal. Takže veriť treba, otázka je komu. Emil, opatruj sa, ako sa teraz vraví, predtým sa vravelo Bože, opatruj nás. Opatruj sa je niečo ako samoobsluha. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.