Robert Fico nie je pre Poliakov príliš známym politikom. Posledným slovenským politikom, ktorého nad Wislou ako-tak registrovali, bol Mikuláš Dzurinda. To však bolo ešte na konci 90. rokov, keď sa Bratislava usilovne snažila o dobré vzťahy s Varšavou kvôli dobiehaniu zameškanej integrácie do EÚ a do NATO. Ani jedna z návštev Roberta Fica v Poľsku sa nevyznačovala niečím špeciálnym. Ak niečo zaujalo, tak to bola skôr jeho neúčasť 1. septembra 2009 v Gdansku, pri (pre Poliakov takej dôležitej) spomienke na vypuknutie 2. svetovej vojny. Slovensko vtedy reprezentoval „iba“ vicepremiér Dušan Čaplovič. Ospravedlnenie prezidenta Lecha Kaczynského za účasť Poľska na okupácii československého územia v roku 1938, ktorá sa dotkla aj slovenského teritória, tak zaznelo v neprítomnosti slovenského premiéra či prezidenta.

Novembrové voľby amerického prezidenta stáli niekoľko miliárd amerických dolárov. Ostatné parlamentné voľby v Nemecku sa vyšplhali k stovkám miliónov eur.

V Poľsku sa stále veľa hovorí o afére Amber Gold. To je inštitúcia, ktorá sa sama predstavovala ako nebankový subjekt a od ľudí vymámila desiatky miliónov eur. Keď táto finančná pyramída padla, ukázalo sa, že dlhý čas fungovala mimo systému akejkoľvek kontroly štátu. Správa nezávislých expertov ukázala, že v tomto prípade zlyhalo niekoľko desiatok štátnych inštitúcií. V priebehu niekoľkých rokov sa nedokázali zorientovať a všimnúť si firmu, ktorú viedli trestne stíhaní ľudia. Vďaka tomu táto firma okradla tisíce klientov. To otvára otázku: bola táto aféra možná pre celkový neporiadok v štáte, alebo je jej dôvodom tolerancia zo strany úradníkov?

Celá Európska únia žila vo štvrtok témami ako banková únia či príprava rozpočtu EÚ na ďalších sedem rokov, čo boli centrálne námety summitu, na ktorý sa do Bruselu začali zlietať európski štátnici.

Čas, keď si politici požičajú na náš účet 264 miliónov eur na to, aby ich poslali do eurovalu, je vhodnou príležitosťou skontrolovať, ako sa darí eurokríze. Prekvitá.

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Základným problémom plošného nákupu Planéty vedomostí je jeho plošnosť a nehorázna predraženosť – keď už sa toľko hovorí o digitálnej gramotnosti, tak viac ako 10 miliónov eur môže za takýto produkt zaplatiť len digitálne úplne negramotný človek (alebo štátny úradník). Druhým najväčším problémom je didaktická prázdnosť až úbohosť mnohých lekcií a veľmi nerovnomerné pokrytie štátneho vzdelávacieho programu jednotlivých predmetov.

Asi máločo potešilo učiteľov krátko pred Vianocami viac ako dobrá správa od ministra Čaploviča, že peniaze vo výške viac ako 10 miliónov eur v rezorte ešte predsa len sú. Zlá správa je, že peniaze nie sú pre učiteľov, ale pre firmy, predávajúce mimoriadne predražený a nekvalitný produkt.

V polovici budúceho roka sa Chorvátsko stane asi nadlho jediným novým členom EÚ. Čím žije obľúbená dovolenková destinácia mnohých Slovákov? A čo si myslia o Európe obyvatelia Vukovaru, mesta na chorvátsko-srbskej hranici, ktoré pred 21 rokmi prežilo počas 87-dňovej blokády podobné peklo, ako kedysi Stalingrad?