Za jedno aj druhé sa tak trochu hanbíme, jedno aj druhé sa snažíme skrývať. Každé z nich je symbolom niečoho nepríjemného – jedno námahy, druhé smútku. Spoločne symbolizujú dlhodobé strádanie a odriekanie. A pritom sú to také dobré veci.

„Některý věci jsem si vyfilozofoval už v pěti letech. Říkávali, že jsou věci, které si nekoupíš – lásku, zdraví… Vydedukoval jsem si, že když dostanu nemoc, třeba rakovinu, tak tam příčinná souvislost mezi tím, že mám peníze, a nemocí je nesmysl. Takže furt je lepší mít případně rakovinu a peníze, než mít rakovinu a nemít peníze.“

Na to, aký mal vzťah k cisárskej výsosti, sme sa opýtali českého ministra zahraničných vecí a kniežaťa Karla Schwarzenberga.

Pekné počasie je veľmi relatívna vec. Včera bola búrka a prietrž mračien (milujem ten pojem) a padali krúpy. Kým padali, schovávala som s kamarátom Sašom v nejakom drahom butiku a pozerali sme sa cez sklenený výklad von. Ako padajú krúpy.

Germanistka a publicistka, vydavateľka a spoluzakladateľka ASPEKT-u Jana Cviková stále nevie, čím by vlastne chcela byť. Nevie oddeliť prácu od zábavy, a veci, ktoré robiť nechce, robí len preto, aby mohla robiť tie, čo ju bavia.

Doyen modernej slovenskej historiografie Daniel Rapant v roku 1968 napísal: „Otázku úradnej reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií, približne v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči.“

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Rozhovor s námestníkom ministra zahraničných vecí Náhorného Karabachu Vasilijom Atadžanjanom o dejinách mocenských riešení pod Kaukazom.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Keď počujeme slovo kvapalina, predstavíme si vodu. Keď je reč o mrznutí, predstavíme si sneh a ľad. Pri pojme „vyparovanie“ sa nám vybaví vodná para nad hladinou horúcej vody alebo aj oblaky, z ktorých občas prší či sneží.