Prostitútka s troma prsami predáva film. To samo osebe ešte nemusí nič znamenať. Ale ak predáva film, ktorý by mal byť o jednej z najťažších filozofických tém vôbec, o solipsizme, už to čosi znamenať bude. Total Recall, film, ktorý sa od štvrtka premieta v našich kinách, je remakom filmu toho istého názvu, jedného z prvých veľkých hollywoodskych blockbusterov. Hral v ňom Arnold Schwarzeneger a v podstate v ňom išlo o to, že Arnold nevedel rozlíšiť, čo je naozaj a čo akože.

Bez nich si už leto hádam ani nevieme predstaviť. Bucľaté sa na nás pozerajú na trhu z pultu a keď tieto rajské loptičky ovoniame, okamžite pocítime silu slnka, ktoré ich zafarbilo dočervena.

Posledné tri týždne sa pre túto otázku trápia katolíci aj časť nekatolíckej verejnosti. Plným právom: trnavský arcibiskup Róbert Bezák ako jeden z mála biskupov presiahol hranice svojej diecézy, bol najvýraznejšou tvárou cirkvi a poznala ho celá krajina. Takže prečo musel odísť?

Existuje niekoľko výnimočných príbehov premeny krajiny, ktorú zmietali tri desaťročia vojen. Úspech mobilného operátora Roshan je ten najvýraznejší z nich.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.

Keď sa povie Banát, tak si dnes pod tým málokto v strednej Európe dokáže niečo predstaviť. Banát má ešte hmlistejšie obrysy ako sama stredná Európa. Pred tromi stovkami rokov, keď sa podarilo rakúskym vojskám Banát oslobodiť, ako sa tu hovorí „od osmanskej okupácie" bolo to vyľudnené, pusté územie.

Jeden z najväčších sviatkov v živote hudobníka je nahrávanie. Štúdio je chrámom, kam sa chodí sláviť rocková omša, povedal by nejaký klasik slovenského textárskeho metaforického príšerizmu, ja si vystačím aj s tým, že v štúdiu sa cítim naozaj sviatočne, zabúdam na svet, jeho radosti i starosti, existuje len hudba. Kedysi to bolo ľahšie, v štúdiách neboli pevné linky, a tak sa vám tam nikto nedovolal. Doma ste sa rozlúčili a na pár dní až týždňov (môj rekord je tri týždne) ste zmizli z povrchu zemského.