Vyše roka som strávil cestovaním po Európe a snažil sa ako novinár pátrať po nadprirodzených javoch. Išlo mi o náboženské fenomény, ktoré nie je možné vedecky vysvetliť. Obracal som sa na serióznych vedcov, akademikov a profesorov. Materiál do mojej knihy Dôkazy tajomstva (Dowody Tajemnicy), ktorá vyšla pred niekoľkými mesiacmi, mi dodali súdni lekári, chemici, fyzici, botanici či chirurgovia.

Najskôr to bola reportáž z narodeninovej oslavy Mikuláša Černáka, potom medailónik o mafiánovi Gaálovi ako vzornom otcovi rodiny. Teraz žehlia imidž Salmanovcom, obvineným z viacerých závažných trestných činov. Zdá sa, že televízia Markíza sa v tomto nezmenila.

Iba v horizonte môjho života sa správal štát, ktorého som bol občanom, naozaj podivuhodne. Ten vojnový mnohým najprv odobral majetok, a potom väčšine z nich aj holé životy. Po vojne, ešte skôr, ako si stačili vydýchnuť, spočítať mŕtvych a obnoviť domovy, vzal im majetok a slobodu ešte raz. Trvalo to dlhé desaťročia a podaktorí odchádzali v 50., 60. a 70. rokoch do emigrácie s rovnakým kufríkom ako predtým do transportov. Akurát tentoraz do bezpečia a zväčša za lepším.

Istanbul býva taký aj onaký. Keď som sem v roku 2007 prvý raz prišla, moje prvé skúsenosti s tureckou metropolou a jej obyvateľmi neboli práve najlepšie. Keď som si spolu s ďalšími dvoma slovenskými študentkami hľadala ubytovanie, okradli nás o nemalú sumu peňazí. A keď som prvýkrát ráno o piatej počula modlitbu z mešity, totálne som spanikárila.

Ako chlapec pozeral na výklad plný gitár a sníval, že raz na jednej z nich bude hrať. Dnes má doma viac ako 70 gitár a za sebou desiatky skvelých pesničiek. Dvadsiateho šiesteho júna vystúpi druhýkrát v Bratislave. Britský spevák a gitarista Mark Knopfler.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Rozhovor s katolíckym fararárom v Lomničke Jánom Záhradníkom o tom, že človek má vždy prednosť pred vecami.