Deti nemôžeme stvárňovať podľa svojej vôle. Musíme ich mať, milovať a vychovávať čo najlepšie a inak ich nechať na pokoji. Povedal známy literát, prietrtník a milovník karlovarských kúpeľov Johann Wolfgang Goethe.

Človek nepotrebuje doktorát z filozofie, aby pochopil, že skutočnosť a jej sprostredkovaný obraz nie sú rovnaké. Veci sa majú tak a tak, nevieme ako presne, ale všetkým nám je jasné, že inak, ako sú nám ukázané, povedzme v telke, ale platí to nielen tam.

Takmer desať rokov bola americká zahraničná politika ovládaná vojnami v Iraku a Afganistane. Začiatkom roka 2011 s 50-tisícmi amerických vojakov v Iraku a ďalšími 100-tisícmi v Afganistane sa ani trochu nezdá, že by sa táto éra chýlila ku koncu. Ale je to tak.



Tri týždne po najväčšej ekologickej havárii pripomína Maďarsko skôr absurdnú drámu než názov slávneho filmu Michelangela Antonioniho. Hlinikáreň opäť vyrába, jej riaditeľ je opäť na slobode. Čo sa to deje?  

Tie dve správy z minulého týždňa nesúvisia spolu len zdanlivo: eurokomisárka Viviane Reding vyzvala stredné a veľké firmy, aby svoje manažmenty obsadili aspoň z jednej tretiny ženami. Inak ich vraj EÚ donúti zákonom. Nuž a slovenská vláda sa uzniesla, že rodina s dvoma pracujúcimi rodičmi, ktorá umiestni svoje dieťa do troch rokov do predškolského zariadenia, dostane viac peňazí než rodina, v ktorej muž pracuje a žena sa stará o malé deti doma.


Kaviarenská kultúra, ale aj biznis sa na Slovensku utešene udomácňujú. Stále v našich mestách nájdeme lokály, kde vám urobia zalievanú kávu do „horčičáka“, ale aj náročnejší kávičkári si už môžu prísť na svoje.



Je to príliš ťažké vybrať jeden najdôležitejší album. Ale keď už inak nedáte, tak to v mojom prípade bude Karel Kryl a jeho prvý a zrejme kľúčový album Bratříčku, zavírej vrátka.

Anglicko, koniec osemnásteho storočia. K osamelej šope pristupuje muž a ďalekohľadom zastrčeným do diery vyvŕtanej v stene pozoruje, čo sa deje vnútri. Keď pozorovanie dokončí, vracia sa do domu a dáva si pozor, aby nikoho nestretol.

Pôvodne som chcel písať o New Yorku, ale jednak tam nie som, a „dvak” som si prečítal, čo napísal v onlajnovom .týždni kolega Daniška. Dozvedel som sa, že žijem v najnebezpečnejšom meste na svete. Najprv som sa zľakol, že sa v NYC niečo za tých desať dní môjho povaľovania na pláži stalo, a potom som zistil, že je to preto, lebo podľa štatistiky máme najvyššie percento potratov.

Niekedy sa cítim previnilo, že neviem, čo sa u nás deje. Myslím u vás na Slovensku. Ale nemôžem si pomôcť, vždy, keď som niekde, vôbec mi ani nenapadne sledovať, čo sa deje inde. A tak keď som v Indii, čítam indické noviny, pozerám miestnu telku, sledujem miestne reklamné bilbordy, komentujem miestne dianie, a keď som na Slovensku, tak to isté.