Podkrovná izba u Minárikovcov, jednou stranou obrátená do ulice, druhou do svahu, končiaceho sa Dunajom, má svoje fluidum.

Myslím, že to bolo 17. novembra 1988. Cestoval som nočným rýchlikom. V kupé bolo umývadlo, ale nešla voda.

Vyšiel výber z Príbehov Daniila Charmsa. Ako audiokniha. Číta Dado Nagy, hudbu skomponoval a nahral Dobrakov. Dobre sa to počúva. Príbehy aj hudba.

New York Times a .týždeň často píšu veci, s ktorými nemôžem súhlasiť, ale aj tak ich čítam, lebo občas sa zadarí.

Možno by sme nemuseli čítať knihy Martina Kukučína, aby sme mali pocit strhujúcej epiky, stačí, keď si prečítame jeho život! Ale my poväčšine nečítame ani jeho biografiu, ani bibliografiu.

Často čítam editorialy Štefana Hríba, na veľa veci nemáme spoločný názor, ale je pravda, že pokiaľ ide o šport, snaží sa pomenovať veci objektívne a pravdepodobne máme rovnaký názor na niektorých ľudí. Editorial o Vladovi Weissovi vystihuje podstatu jeho osobnosti, ktorú poznám už viac ako 15 rokov.

Emil, jako? Jako vždy? Počúvaj, (to je divné, že „počúvaj“, keď ti píšem, že?) ale nevadí, nebudem predsa písať, že „čítaj“. Takže počúvaj Emil, u nás v starobinci je jeden rozumbrada, ktorý všetko vie a dosť ma tým serie, a ten mi povedal, že „jako“ neni správne po slovensky.

Dvadsať rokov vedieme vojny o národné symboly. Od názvu štátu, ako túto kauzu opísal v prípade pomlčkovej vojny Milan Šútovec v knihe Semióza ako politikum alebo „pomlčková vojna“ cez štátne symboly ako vlajka, hymna či národný odev až po jazykové zákony „bez výnimky“ hľadáme výlučné národné poslanie, mesianistický „vyvolený národ“.

Bol som na prácu svojho otca celkom hrdý. Ked sa ma niekto spýtal, co môj otec robí, odpovedal som, že predáva elektrárne. Neklamal som, bola to pravda, až na to, že ich, samozrejme, nepredával sám a že okrem toho, co ušetril na diétach - od roku 1980, ked ho komunisti zase zacali púštat von - sme z toho vela nemali.

Šalamún a Matata, moji sprievodcovia z kmeňa Masaj, kráčajú vpredu. Sú štyri hodiny ráno, na západe sa črtajú hory Východoafrickej priekopovej prepadliny. Mám devätnásť, som sám, šesťtisíc kilometrov od domova, jediný beloch široko-ďaleko. Prežívam svoj tanzánsky sen.