Milí priatelia, praktické veci ma desia. Vo svojej naivnej pacifistickej detinskosti velebím veci nepraktické, komplikované, ťažké, ba priam nepotrebné. Imponujú mi zašité dekoračné vrecká, okrasné zipsy, okrasné záhrady, otrasné účesy, či gombíky, ktoré nemožno prestrčiť dierkou. Obľubujem veci, s ktorými sa nedá utekať, tiahnuť do boja, vyhrávať preteky. Uznajte, kto by bežal maratón s kávovarom v igelitke? Neúspešne bojujem proti nerozbitnosti plastových fliaš, v ktorých dehonestujúco skladujeme životodarnú vodu. Odmietam plastové i papierové poháre!

Vlani som na tomto mieste písal, že Andrej Babiš načas umlčal svojich kritikov: do čela svojho denníka MF Dnes najal najslávnejšiu českú investigatívnu novinárku Sabinu Slonkovú, čím z nej urobil „kanárika v bani novinárskej slobody" (.týždeň 47/2013). Takže kanárik zdochol. Po pol roku.

Dozrel čas, aby sme preformátovali naše dejiny. Už to nie sú len dejiny národného obrodenia, dejiny Štúra a Hurbana či ich mináčovských interpretácií. Už nie sme národom, ktorý musí dokazovať svoje hranice. Už sa o ne nemusíme báť a vieme ich prekročiť.

Vždy mi je to hlúpe, keď sklápam tú opierku hore a idem si cez dve sedačky v kupé natiahnuť nohy. Teda, ak na tej tretej niekto sedí. Ja si vlastne s týmto zámerom už vyberám kupé. Idem uličkou a skúmavo pozerám, kto kde sedí, pričom počet ľudí v kupé vôbec nie je rozhodujúci. Samozrejme, keby tam bolo prázdne kupé, už som v ňom rozfláknutá cez tri sedačky, svetlo zhasnuté, záclonka zastretá, kabelka pod hlavou a spím. To je však málokedy, a tak pozorne odhadujem ľudí. Na čo myslia? Čo sú asi zač? Bude im prekážať, ak si okamžite vyklopím opierku pre spolusediaceho hore a rozvalím sa cez dve sedačky?

Naši predkovia sa na najväčšie sviatky roka pripravovali štyridsať dní. Pochovali basu, postili sa, robili skutky pokánia, chodili na krížovú cestu. Vo Veľký týždeň prežívali na Ježišovom príbehu aj svoju vlastnú drámu, znova sa narodili v krste a v pondelok vypukla všeobecná radosť. Hlavne mládenci chodili šibať a oblievať dievky. Tie boli prvým a doteraz v histórii najúčinnejším médiom, ktoré bolo treba umlčať. Iba veriace, ktoré nástojčivo tvrdili, že On vstal. Pre neveriace bolo škoda vody. Veriaci ľudia dodnes veria, tušia, premýšľajú, oslavujú, trápia sa. Vedia svoje. Skôr placho a bázlivo mlčia. Ako keď človek objaví lásku.

Duch našej doby? Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“.

Pred 152 rokmi, 14. júla 1861, napísal americký vojak Sullivan Ballou jeden z najslávnejších listov v amerických dejinách. Týždeň po jeho napísaní zahynul v boji.

Hizballáh v Sýrii Udalosti minulého týždňa ukázali, že to, čo sa v Sýrii začalo ako boj proti autoritárskemu režimu, sa za dva roky stalo viac sektárskou než občianskou vojnou, ktorá sa môže zmeniť na regionálny konflikt. Assadov režim má podporu Hizballáhu, ktorý do Sýrie vyslal svojich bojovníkov.

Spýtajte sa basketbalovej trénerky Hejkovej, futbalového trénera Weissa, hokejového Šuplera, ktoréhokoľvek nášho hokejistu či futbalistu, pôsobiaceho v Rusku, na najsilnejšie zážitky z Moskvy. Určite spomenú aj dopravu. Ba skôr jej státie. Nekonečno môže v Moskve v aute trvať hodiny.

Riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže Andrea Císarová ráno vstane, umyje si zuby, pozrie sa do zrkadla a ide zachraňovať svet. Na súdy už chodí len ako pozorovateľka, ale občas jej chýba ten psychologický boj, keď sa mohla pouškŕňať na odporcu.