Sedím v Londýne na hoteli. Zajtra sú v našej krajine voľby. Ako som tak dnes šiel po parku, spomenul som si na vtip, ktorý mi vraví sused, keď ma vidí kosiť trávnik. Pýtali sa Angličana, ako vzniká anglický trávnik. To je jednoduché, vraví. Pokopete zem, zasadíte semeno, zalejete, počkáte kým vyrastie do vhodnej výšky a pokosíte. To je také jednoduché? Nooo... a potom ho treba ešte tristo rokov polievať. Ľahké, nie? Pre Angličanov určite, majú tu tých trávnikov habadej. Páči sa mi ich mentalita, zdá sa mi, že vďaka trávnikom majú v sebe nadhľad a pokoj, aký my nepoznáme.

Kým socialista Francois Hollande zabočil v predvolebnej kampani prudko doľava, pravicový prezident Nicolas Sarkozy sľubuje, že na budúce nevyhnutné reformy si vypýta od Francúzov mandát priamo v referende. Kto má väčšie šance stať sa v máji prezidentom?

Stačí odísť tridsať kilometrov od Prahy, niekedy päťdesiat, inokedy musíte cestovať až sto. A potom to príde. Niečo vo vzduchu sa zmení, krajina dostane iný ráz, mestá majú trochu zvláštnu atmosféru a aj ľudia sa niečím líšia. Hovorí sa tomu Sudety a aj človek, znalý dejín, má pocit, že sú to len pohraničné hory, ale naozaj to tak nie je.

Nejhorší nemoci nejsou nemoci těla, nýbrž ducha, a nejnebezpečnější z postižených nejsou za zámky blázinců, protože vypadají normálně, ba velmi sympaticky a inteligentně. Většinou dosáhli značného úspěchu v umění nebo v nějakém humanitním oboru a mají osobní kouzlo, umí mluvit a tak na výsluní mediálního zájmu hovoří ex cathedra o morálce, filosofii, náboženství, společnosti, ekonomii a politice, jako by nevěděli, že lidské vědění je omezené.

Na tomto mieste som pre týždňom písal, že krízu nespôsobili dlhy a škrtanie výdavkov súčasnú krízu nerieši, len prehĺbi, pričom možným zdrojom príjmov je obmedzenie únikov cez daňové raje.

Čo majú spoločné malé mesto a malý štátik? Veľký prípad. Minulý týždeň sa Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) zaoberal sporom vo veci Pezinskej skládky.

Speváčka Bet Maj Sepja mala zaujímavý a plodný rok 2011, na konci ktorého s kapelou Noisecut potešila fanúšikov výborným novým albumom Háj & Lov.

Nikdy bych nevěřil, že se opět vrátí. Oni, místodržitelé nehybné moci, historičtí deterministé a budovatelé z povolání, kteří nás už kdysi v jiném světě tolik natrápili. „Budují novou identitu a pašují dějinami své kolektivní já, vtlačují se do ní, ztotožňují ji s tím, co už mají – status quo – a tvrdí tautologicky, co nejsme my, to neexistuje, ba co hůř, ani být nesmí a nebude.“ Takhle to o nich kdysi napsal nedávno zesnulý básník a můj dávný mentor, učitel a kolega, Jiří Gruša.

Skvelé roky sú preč a tú našu strednú Európu čakajú horšie časy. Napríklad je dosť možné, že už v tomto roku sa ukáže, že peniaze z Bruselu, na ktoré sme si v priebehu minulých rokov zvykli, a tak nejako ich zahrnuli do svojich štátnych rozpočtov, čoskoro nebudú, alebo ich bude omnoho menej. Väčšina krajín západnej Európy, ktoré dávali do spoločného únijného rozpočtu výrazne viac peňazí, než koľko z neho dostávali, majú a budú mať problémy samy so sebou. A ich ochota dávať niečo na chudobný a až na výnimky omnoho menej zadlžený Východ bude výrazne menšia, ako bola.

Slovenské dejiny majú zmysel pre iróniu. Základné politické reálie sa nemenia, alebo menia len minimálne, ale roly sa dokážu prekvapivo vystriedať.