Sedela som v kúpeľnom parku. Na lúke predo mnou sa vyhrievali mladíci, malý chlapček naháňal žltú nafukovaciu loptu. Z Tatrabanka Cinema bolo počuť zvuk Formanovho Taking off. Artfilm, začiatok mojich prázdnin, v Trenčianskych Tepliciach.

Prečo som odišiel z Holandska? Rozmýšľam, že odpoveďou budú asi dejiny. Dejiny, ktoré na mňa tlačia. V tých dejinách sú generácie nevzdelaných chudobných židov, krajina, kde mojich rodičov dvanásťkrát zradili. A Vianoce.

Dá sa chodiť k moru, opekať sa a popíjať miestne drinky all inclusive. Dá sa chodiť po pamiatkach či po horách. Ale dá sa to zobrať aj z inej strany. V móde je dovolenka podľa filmov aj televízneho spravodajstva.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Zavreli sme sa s kamarátom do kamarátkinej kúpeľne a strávili sme spolu noc. Noc vyvolávania fotiek. Kamarát vlastne nebol môj kamarát, iba syn môjho kamaráta, ale v noci sa upgrade-ol. Pôvodne sme mali vyvolávať u mňa, ale ja mám garsónkovú kúpeľňu určenú pre trpaslíkov, a tak sa kamoška zľutovala a robila nám pohostenie.

Pohoda síce ponúka pestrú zmes lákadiel, no kvalitná hudba jej vdychuje podstatu, na ktorej buduje svoje čaro párdňového úniku od každodennosti. Objavovanie nových umelcov, zábava s priateľmi a nasledujúce tri trojice definujú moju tohtoročnú Pohodu.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Sedím v riaditeľni, medzi mnou a riaditeľkou je veľký stôl a esej môjho syna. Nemám tieto chvíle rád. Ale neznášam zlé rozhodnutia, keď ide o moje deti. Súhlasím s Wellsom. Jeden otec je viac ako sto učiteľov.

Doyen modernej slovenskej historiografie Daniel Rapant v roku 1968 napísal: „Otázku úradnej reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií, približne v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči.“

V roku 1989 nebolo okrem komunistov nikoho, kto by čosi vedel o technológii moci. Teda, okrem niekoľkých prirodzených talentov.