Podpredseda českého ústavného súdu Pavel Holländer po dvadsiatich rokoch končí svoju službu ako sudca. Nebola to služba sudcu v tradičnom montesqieuovskom chápaní, kde sudca „len“ prerozpráva zákon. Je to cesta šalamúnovského sudcu-kráľa, ktorý silou svojho intelektu mení beh vecí a vtláča jeho pečať do kolektívneho vedomia.

Pomaly sa lúčim so štvrťou, v ktorej som žila takmer dvadsať rokov. Chodím po uliciach, dumám o tom, ako sa za celý ten čas zmenila, a aj keď je nočný život v nej občas vyšinutý a teším sa na život v pokojnejšej štvrti, nedokážem sa odpútať z tohto jej „bordelu“ bez ľútosti. Vždy ma dojímala atmosféra staníc a táto podstaničná „holka“, so svojskou atmosférou malého bratislavského Žižkova okolo budovy YMCA, bola čímsi vysnívaným. Ako keď v jednej poviedke chlapec ušiel k cirkusu a býval v skutočnej maringotke.

Mimoriadna schôdza o kšeftoch na ministerstve obrany za prvej Ficovej vlády potvrdila dve veci: šéf rezortu Martin Glváč úplne stratil súdnosť a časť opozície čoraz zreteľnejšie nadbieha Smeru.

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.

V predchádzajúcich dvoch článkoch sme uvažovali o meraní vo vzdelávaní skôr všeobecne. Tentoraz sa pristavíme pri jednom konkrétnom koncepte, ktorý sa v súvislosti so školami spomína čoraz častejšie, a to aj u nás. Reč bude o meraní „pridanej hodnoty“ škôl.

Aktuálnym laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 2012 je básnik, vydavateľ a rozhlasový autor Oleg Pastier. Cena mu bola udelená za knihu Za ozvenou tichých hlasov II (Päť scenárov, päť koláží). Prinášame jeho „tatarkovskú reč“.

Keď som kedysi skončila preduniverzitné štúdium, mala som pocit, že mi už nič nepatrí, možno už ani moje vlastné telo. Život v ubytovniach v človeku vyvolá dojem, že celá jeho existencia, intimita, osobné veci, ba aj nahota, to všetko sa stalo verejným statkom. „Zdieľať“ je povinné slovo, stalo sa takou normou, že už ani na chvíľu nemožno byť sám. Po rokoch mobilizácie, družstevných táborov a smutných školách som sa potrebovala predávkovať súkromím.

Teória relativity, teória gravitácie, 21 noktúrn, Hľadanie strateného času, Peter Pan, 1984, E.T. mimozemšťan, Google, Harry Potter, Apple. Bez introvertov by bol svet aj o tieto veci chudobnejší. Ako sa im žije vo svete, ktorý miluje extrovertov?

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Jedna vec sú migranti z moslimských krajín, ktorí si „preskákali“ martýrium na úradoch, už ovládajú minimálne základy slovenčiny a sú plnohodnotne zapojení do našej spoločnosti. Ale ako je to s tými moslimami, ktorí na Slovensko prichádzajú – aj z dôvodu rozvrátených pomerov v ich krajinách? Aj takýmto ľuďom sa venuje Liga za ľudské práva (HRL).Šéfka HRL Zuzana Števulová upozorňuje na zásadný rozpor. Slovensko síce oficiálne prijalo koncepciu integračnej politiky, no podľa HRL v praxi príliš integrácia nefunguje. Neexistujú nijaké štatistiky o tom, koľko cudzincov je u nás z moslimských krajín. Je však preukázané, že sú tu sledovaní.