Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Obraz štátu ako neomylného a milostivého pastiera prihlúplych ovečiek má neuveriteľnú silu. Stačí trochu postrašiť a politici majú zákonodarné eldorádo.

Čo majú spoločné susedská výpomoc, predaj „na sekeru“, pohostinnosť voči návštevníkovi, švagor na mestskom úrade, striptízový bar pre vojakov z mierových síl a mafiánsky bos, ktorý je zároveň vysokým policajným dôstojníkom? To všetko zistíte v Bosne.

Tankovanie pohonných látok do auta by malo byť tou najjednoduchšou záležitosťou. Ale nie je, niektoré autá majú otvor naľavo, iné napravo. Najhoršia nočná mora šoférov však je, že natankujú do dieselového motora benzín.

Bezdomovci v New Yorku by vraj mohli byť starostami iných miest. Niečo na tej vetičke o šikovnosti ľudí v tomto extrémnom prostredí bude. Zaujímavé, ako blízko sú tu bohatí a tí menej solventní. Ilúzia rovnosti je presvedčivá, mixnutá vierou, že človek dokáže všetko, na čo sa zameria.

Dňa 1. mája 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ, krátko nato som sa presťahoval z rakúskej vlasti na Slovensko. „Prečo?“ znie otázka, na ktorú musím odpovedať najčastejšie vo svojom živote.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

Nedávno mi jeden arménsky priateľ rozprával, že jeho krajina sa dnes topí v korupcii. Arméni celé dejiny zápasia o holú existenciu, a teraz, keď majú prvýkrát možnosť slobodne budovať svoj život, „idú sa sami zničiť“. Z Poľska zasa počujeme, že ľudia sú už unavení z Tuskovej vlády a znovu začínajú rásť preferencie Kaczynského nacionalistom. V Česku sa pre korupciu „zrútila“ dôvera ľudí v štandardné strany a v prieskumoch víťazia politické útvary, založené na silných jedincoch. Ani Maďarsko s Orbánovou politikou netreba opisovať. Postkomunistické Rumunsko či Bulharsko sledujeme z diaľky a nič im nezávidíme. A dramatické udalosti na Ukrajine nepotrebujú komentár.

Cítime ju, keď si umývame zuby, nedá nám pokoj ani cez deň, keď si po jedle dáme do úst žuvačku. Na večer sa nám hojdá v zaliatom čaji, aby upokojila naše nervy a uvoľnila pľúca. Vždy iná a vždy tá istá mäta.

Sklamaný Wilders Vo štvrtok 22. mája sa začali voľby do Európskeho parlamentu. Odštartovali ich voliči vo Veľkej Británii a v Holandsku, neskôr nasledovali ostatné krajiny. Konečné výsledky mohli byť zverejnené až v nedeľu a za všetky krajiny naraz. Už vo štvrtok však bolo zrejmé, že účasť Britov neprekoná rekordy a bude medzi 30 a 40 percentami voličov. Britskí euroskeptici UKIP si gratulovali k ziskom.