Predposledný marcový týždeň koncertoval v Poprade s dielami Mozarta a Schuberta známy ruský klavirista Alexej Ľubimov, Košice si v piatok pred Veľkou nocou podmanil charizmatický katalánsky maestro Jordi Savall.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.

Latinská Amerika zaberá v správach pozoruhodne veľa priestoru. Smrť Huga Cháveza, otázniky o smerovaní Kuby, aj zvolenie prvého pápeža z tohto kontinentu. Aké rôznorodé sú tieto správy, taký pestrý je sám región. Pokusy o reformu spoločnosti sa tu často odohrávajú na pozadí brutálneho násilia a kriminality.

Stál som raz na pražskom Vítkove a sledoval slezinu českých neonacistov. Ich vodca kázal: „Ozbrojujte sa...!“. Po prejave sa zoradení presúvali na Námestie mieru, kde už na nich čakali ich odporcovia – muži a ženy z anarchistického zoskupenia ANTIFA. V rukách mali baseballové palice. Jednotka rýchleho nasadenia obe skupiny držala na dištanc. Nezúčastnenému pozorovateľovi však musel behať mráz po chrbte.

Poľsko sa momentálne nachádza v samom strede globálneho energetického konfliktu, ktorý proti sebe stavia Rusko a USA.

Nevolajú ho metro. Hovoria mu Underground a the Tube. A majú ho radi, akoby šlo o živú bytosť, nie o systém rýchlej prepravy. Fanúšikovia londýnskej podzemnej dráhy vravia, že je jedinečná.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Tisíce ľudí z východnej Kuby nikdy nezabudnú na štvrtkové ráno. Silný vietor, lietajúce strechy, silné dažde a stromy padajúce na ulice aj domy. Tak vyzerala búrka Sandy u nás na Kube. Pre ľudí, ktorých sa dotkla, zostane v pamäti aj prvá noc. Zničené pohovky a postele a hviezdnu oblohu od seba nič neoddeľovalo.