Robievam tak raz do mesiaca programy v rádiu. Nie také tie svoje fejtóny, tie tým nemyslím, ale skutočné programy. Polhodinový blok, kde si musíte vymyslieť tému, napísať scenár, zohnať hostí a v mojom prípade dokonca, pretože som si to vymyslel, zohnať muziku.

Súčasťou Mesiaca fotografie je aj výstava a rovnomenná kniha vydavateľstva Slovart Bratislava moja. Ich výnimočnosť spočíva aj v tom, že až na malé výnimky ide o doteraz nepublikované a nevystavované fotografie Karola Kállaya.

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Belgicko si človek spája so všeličím. S belgickými pralinkami, podivnými belgickými pivami, belgickými hranolčekmi, rozpadajúcou sa a stále ešte nerozpadnutou krajinou, ktorá, zdá sa, nepotrebuje asi vôbec žiadnu vládu, s Bruselom, hlavným mestom úniovej Európy i Severoatlantickej aliancie, Bruselským expom, ktoré bolo prvým momentom, kde sa generácia mojich rodičom po strašnom prvom desaťročí komunizmu mohla aspoň trochu slobodnejšie nadýchnuť, s čiernymi mušľami varenými v rôznych nálevoch a exkluzívnymi biftekmi z belgických býčkov. Áno, s tým všetkým si človek Belgicko spojí.

„Nikdy som nechodila do školy, neviem čítať ani písať. Ani môj muž, ani moje sestry nevedia. Netreba nám to. A nikdy som ani nepracovala, lebo u nás pracujú len muži,“ hovorí Pauline, 21-ročná Francúzka, kočovníčka, dvojnásobná matka.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Vlastne som sa potešil, keď mi moja známa povedala: „Bývalý premiér Topolánek súhlasil, že poskytne rozhovor, ale jediný český novinár, ktorému dôveruje, ste vy.“ Mirek Topolánek po tom, čo prestal byť premiérom, veľa rozhovorov nedáva. Má na to mnoho dôvodov, od všeobecnej naštvanosti na novinárov, ktorí sliedili v jeho rodinnom živote cez znechutenie politikou až po podozrenie z korupčných káuz, ktorých sa za obdobie jeho vlády vynára určite viac, než je mu príjemné.

Ono sa to ľahko povie tým, čo varia dennodenne: „Však normálne sa kuknem, čo mám v chladničke a niečo navarím, nie?” tvrdí mi mama spolu so svojou vernou kulinárskou kópiou, mojou sestrou. Nie. Nie je to tak. Je to akoby ste chromému povedali, nech sa normálne zdvihne z toho vozíka a začne chodiť. Keď nemáte zmysel pre varenie, jednoducho to nejde.

Kým na Slovensku sa boj o euroval vedie s osudovou vážnosťou antickej tragédie a komentátori skloňujú dokonca pád vlády, v Nemecku pripomína debata o dlhovej kríze niečo medzi fraškou a burzou nápadov, ako riešiť problémy eurozóny.

Keď príde reč na lienky, mnohým ľuďom z mojej generácie sa vybaví najskôr asi tá afektovaná, precitlivená, rozmaznaná, a tak trocha hysterická slečna Lienka z rozprávky o Ferdovi Mravcovi, ktorá chcela jazdiť na koníkovi, ale najprv sa musela spýtať mamičky, či môže.