Pred 25 rokmi oslobodil súd v americkom štáte Illinois Garyho Dotsona, odsúdeného v roku 1979 na desiatky rokov väzenia za únos a znásilnenie. Bol to prvý oslobodzujúci rozsudok na základe neskoršej DNA analýzy.

Kým trh a proklientsky prístup za posledných 25 rokov posunuli veci v súkromnom sektore výrazne vpred, zdravotníctvo zaostávalo. Pritom trocha inovatívneho prístupu v lokálnych podmienkach by dokázalo mnohé zlepšiť. A netreba ani čakať na ministerstvo.

Rešpekt! Ľuďom okolo Matúša Kostolného, ktorí sa rozhodli okamžite odísť z redakcie SME po tom, ako ich bývalý vlastník de facto predal PENTE. Rešpekt za to, že veci nenechali vyhniť do normalizačného stratena a rozhodli sa rýchlo. Na jednej strane odvážna voľba. Pretože títo ľudia nechali za sebou všetko, čo vybudovali za celé roky. Stačí si prelistovať webovú stránku SME a každý, kto má len trochu vlastného rozumu, musí uznať, kam sa voľakedajšia SMENA posunula aj vďaka Matúšovi Kostolnému. Ale to rozhodnutie, podať výpoveď okamžite po odklepnutí predaja, je aj jediná správna voľba a prejav životaschopnosti ľudí z vedenia redakcie.

Najnovší film Antona Corbijna, ktorý sa práve začal hrať v našich kinách, je absolútne omračujúci. Ukazuje prostredie protiteroristických agentov úplne inak, než to robia klasické špionážne rozprávky. To, čo odhaľuje, je, obávam sa, sivá pozemská realita nasvietená jednou sliepňajúcou neónkou. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Naopak. Ale tá pravda až bolí. Od prvého záberu je to veľký, fotogenický Corbijn, nech sa tvári akokoľvek vecne. Ale po skončení filmu, ak vám sadne tak ako mne, ostanete ako obarení.

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.

Každá dobrá kniha je tým najintímnejším odhalením, aj keď o vyzliekaní nemusí byť ani reči. To, čo sa ukazuje a neostáva skryté, sú tie najšpinavšie a najzákernejšie pohnútky, všetok strach a hnus, tá najväčšia hanba, ktorá v nás žije a kdesi na dne dýcha. A samozrejme, aj to najvzácnejšie: Sny a túžby. Neexistuje dobrý autor, ktorý by nešiel s kožou na trh. Preto je otázka autobiografickosti smiešna a slúži len na prikrmovanie bulváru. Dobrá próza je ako anekdota. Je hyperbolou. Preháňaj, nech sa nenudíme! Ale načri hlboko – do seba.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Už koncom 19. storočia šokovala vedeckú komunitu teória, že rastliny dokážu vzájomne komunikovať. Keby v tom čase ešte fungovala inkvizícia, uznávaný britský biológ Charles Darwin a jeho syn Francis by určite skončili v rozbesnených inkvizičných plameňoch.

Chlapec už má štrnásť mesiacov a svet sa začal točiť okolo áut. „Auto! Auto! Auto!“ kričí a rúčkami nadšene udiera do madla na kočíku, kým sa predierame bratislavskými ulicami, kde parkujú autá hlava na hlave, úplne všade. Chlapec si možno myslí, že auto je ohromný živočíšny druh, čo dymí a vrčí a je ešte väčší, mocnejší a farebnejší ako všetci petržalskí havovia. A tak doma okrem knižiek so zvieratkami listujeme reklamnými katalógmi s autami a v každom časopise hľadáme nejaké „autoauto“.

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?