V posledných týždňoch mi „druhé slovenské mesto" dvakrát prekrížilo cestu. Najprv knihou, potom jedným 24-hodinovým „náučným výletom". Kniha aj výlet pritom tak trochu súvisia s treťou košickou záležitosťou, ktorú najvýstižnejšie charakterizuje skratka EHMK.

Melancholicky pôvabnú popovo soul-džezovú divu Sade Adu som prvýkrát stretol v Londýne počas ojedinelej návštevy na devízový prísľub v priebehu orwellovského roku 1984.

„Umenie je vo svojej podstate ťažké. Ale nemenej ťažké je uvedomiť si, čo je to umenie, dobre si ujasniť, či je to hra pre hru, či služba ľudstvu,“ napísal Martin Benka, maliar života a mýtov rodnej zeme. Prejdime sa krajinou Benkových obrazov.

Posadnutosť má rôzne podoby. Niekedy je jej výsledkom veľkolepé umelecké dielo, inokedy vzťahový rozvrat.

Významných osobností verejného života sme sa opýtali, ktorých veľkých Slovákov pokladajú za dodnes celkom nedocenených.

Vo chvíli, keď píšem tento text, prebieha v Bratislave sviečkový pochod z Hviezdoslavovho námestia k Dómu svätého Martina. Sviečky, tak ako často v kľúčových chvíľach Slovenska, ticho blikocú.

Kauza údajného tunelovania vo fondoch agentúry NADSME, ktorú otvorila premiérka Iveta Radičová, je čudesná. Najskôr padali ťažké obvinenia, teraz niektorí aktéri otvorenia kauzy naznačujú, že sa vlastne možno ani nič nestalo. Lenže – niečo sa stalo.

O dva týždne budeme poznať výsledok ďalšieho slovenského referenda. Vlastne, s najväčšou pravdepodobnosťou ho poznáme už dnes. Účasť voličov nedosiahne, tak ako v predchádzajúcich hlasovaniach s výnimkou jedného, nutných 50 percent. Smutná tradícia.