Ukázalo sa, že sankcie, ktorým mnohí neverili, majú veľký vplyv. Moskva musí teraz konať tak, aby Západ sankcie zrušil, inak bude mať ich ekonomika problémy.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.

Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?

Pred časom rozbúrilo verejnú mienku v Česku rozhodnutie ombudsmanky Anny Šabatovej, že islamské dievčatá majú základné ľudské právo nosiť islamské šatky v českých školách.

Poľské dejiny majú iný charakter ako tie naše. A nič o tom nesvedčí viac, ako Varšavské povstanie z roku 1944.

Knihy dokážu byť nesmierne rôznorodé a v mnohom sa líšiť, či už svojou veľkosťou, obsahom, alebo hodnotou. Jedno však majú spoločné: rovnako voňajú. Tie staré však úplne inak ako tie nové.

Puškinov dom Andreja Bitova a Pochovajte ma za lištu Pavla Sanajeva. Rozsiahly, členitý román a jednoducho napísaná novela. A predsa majú niečo spoločné.

Dosť dobre sa pamätám, ako som raz, po novembri ’89, premýšľal o zmysle svojho života za komunizmu: „Na sebe sme testovali jednu slepú uličku,“ navrával som si. V profesionálnom živote som si ich však otestoval hneď niekoľko. Jednej z nich som venoval dokonca pätnásť najproduktívnejších rokov. Šlo o simulačné prognostické modelovanie sociálnych systémov na počítačoch, ktoré vtedy zaplnili riadny barak. Táto slepá ulička bola fajn.

Sú mladí, sympatickí, šikovní, celý život pred sebou, len to vyzerá, že bude podstatne kratší, akoby si priali. Lyrická kráska, mrcha roztlieskavačka, holohlavý detský rakovinový veterán, cool Afroameričan, chlapec v kóme a hispánsky mladík vnútiaci sa do starostlivosti špičkového onkológa priamočiarou lsťou majú len relatívne málo času na to, aby pochopili, o čom život skutočne je. Klišé? Donebavolajúce, citlivejší kritik už si viaže mašľu. Ak je navyše vševediacim rozprávačom seriálu z nemocničného prostredia chlapec v kóme, aj menej ostrieľaný televízny divák môže očakávať poriadne hranie na city a emocionálne vydieranie.