Začína to byť z roka na rok radostnejšie – ísť do kina na nový slovenský hraný film. Skvelý divácky pocit. Je preč hanba, strach, istota, že to zase raz bude stopercentne iba hlúpy prepadák.

Vždy keď sa dozvedáme o udalostiach, ktoré otrasú svetom, o katastrofách a masakrách, máme pocit nielen zahanbenia (ktorý trvá len príliš krátko) z našich kverulatských predsudkov a z vlastných malých trápení, ale tiež sa viac zaoberáme hodnotou našich vlastných aktivít.

Nemáme zlato (tri dni pred koncom olympiády nám v zbierke chýba) a tak sa ako vždy začína polemizovať o slovenskom športe. Proces, ktorý sa opakuje každé štyri roky. Lámeme palicu nad tými, ktorí neuspeli.

Základné mýty z vážnej hudby odolávajú svetlu rozumu. Bez ohľadu na dôkazy, ktoré na toto svetlo vyjdú, ľudia budú stále chcieť veriť, že Bach napísal Goldbergove variácie, aby uspal boháča, že úvodné takty Beethovenovej Piatej symfónie sú údery na dvere, ktorými sa jeho domáca dobýja po nájomné, a že Čajkovský zomrel po vypití pohára vody v období mimo výskytu cholery.

Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.