Stretol som sa s Michaelom Eavisom. Už druhýkrát. Prvý raz na jeho festivale v Glastonbury, znenazdajky pri mne zastavil traktor a z neho vystúpil profesor Mládek z Prírodovedeckej fakulty, samozrejme nie naozaj, bol to Michael, tvorca vzorca najzaujímavejšieho festivalu na svete, ktorý nosí rovnaký „polovous“ ako spomínaný profesor, od ktorého to údajne prevzal aj Vilo Klimáček (brada bez fúzov, čiže spojler).

Úžas. Tak možno pomenovať situáciu, v ktorej sa ocitlo Španielsko po viac ako desaťročie trvajúcom období ekonomickej prosperity.

To, čo sa nepodarilo hmlovine koaličných škandálov, dokázala, zdá sa, aféra straníckych financií SDKÚ. Po tri a pol rokoch Ficovej vlády sme konečne svedkami kauzy, ktorá ukázala potenciál vyvinúť na politickú scénu taký vplyv, čo prekračuje rámec štatistickej chyby v meraní preferencií. Najvtipnejšie na veci je, že impulz, ktorým verejná mienka prejavila známku života, môže vypáliť horšie pre iniciátora Roberta Fica než pre objekt úderu - SDKÚ.

Február je ako predmenštruačný syndróm celého roka, vyhlásila Laura, profesionálna tanečnica na hodine pilatesa, ktorým sa živí. Nedá sa s ňou nesúhlasiť - február je síce najkratší mesiac, ale všetci už máme dosť.

Keď Gabriel García Márquez v roku 1982 preberal Nobelovu cenu, v tradičnom prejave čerstvého laureáta hovoril najmä o Latinskej Amerike. O jej výnimočnosti, samote - a šialenstve.

Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“

Andrew Hillard je fotograf, ktorý už šesť rokov žije v Bratislave. Frank Winter je pesničkár, ktorému pred Vianocami vyšiel na Slovensku druhý album The Western Sky. Andrew Hillard je Frank Winter.

Viem to. Opozícia nie je celkom opozíciou. Dokázala veci, aké sa mimovládnym stranám nemajú ako podariť. Aspoň podľa vyhlásení premiéra. Je jasné, že 99 % činnosti zdanlivo vykonávanej vládou riadi opozícia, potom to tak aj vyzerá a zmanipulovaní novinári píšu nespravodlivo proti múdrej vláde.

Tichá noc. Pekná pieseň. So zaujímavým životom. Zachovajme si autentický pohľad na minulý režim. Tichú noc nezakázal a mohli sme ju počuť aj na verejnosti. Iba zabil jej podstatu, pretextoval ju.

V slovenskej literatúre máme niekoľko Jankov (Silan, Čajak, Alexy, Čeman, Jesenský, Matúška), ale najčastejšie si pri tomto familiárnom oslovení spomenieme na Janka Kráľa. V minulých dňoch som si prečítal celé Súborné dielo Janka Kráľa (Martin 1952). Bol to dlhý, asi 15 000-veršový dúšok.