„Prežívaš úžasnú formu existencie,“ píše mi na Facebooku dlhoročný kamarát Tóno a mne začína blikať kontrolka batérie. Ortieľ znie: 9 MINUTES LEFT. To tej mojej existencii nepomáha a skôr ako sa začnem v ďalšej odpovedi sťažovať na to, že až taká úžasná existencia to zase nie je, že furt zápasím s výpadkami prúdu, s hnačkami, so zimou, s úrazmi, buď svojimi, alebo ešte horšie s cudzími,

Úporná snaha Generálnej prokuratúry dostať po šiestich rokoch Hedvigu Malinovú Žákovú proti jej vôli na psychiatriu vyvoláva, okrem iného, vzdialené paralely, ktoré súvisia so zneužívaním psychiatrie v totalitných režimoch.

Rozhovor s chovateľom dvadsiatich psov Tiborom Veščišíkom zo Sucháňa, ktorého pitbul Diabol usmrtil 50-ročnú ženu.

Sú prázdniny a vzhľadom na to, že väčšiu časť tých minulých som preležal pri mori, rozhodol som sa, že tentoraz zase berieme stan a bicykle a vyrazíme na cesty. Vybral som Balaton. A to z mnohých dôvodov. Zatiaľ čo ja som bol v posledných desiatich rokoch v Maďarsku nespočetnekrát, môj pätnásťročný Jakub nie a na dovolenku pri Balatone koncom deväťdesiatych rokov má toľko spomienok, koľko mu ich poskytnú staré fotografie a naše rodičovské rozprávanie o jeho detstve, ktoré má vo svojom veku rád asi rovnako ako najmenej obľúbené predmety v škole.

Cieľom moci je udržanie sa, cieľom umenia je zmena. Ich vzťah je preto vždy napätý. Aj výstava Prerušená pieseň v SNG je toho dôkazom.

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

O chvíľu mám okrúhle narodeniny. Budem mať štyridsať. A bude to presne tridsať rokov od toho, keď som na desiate narodeniny dostal dôležitý dar. (Všimnite si moje matematické nadanie...) Môj brat Marián mi vtedy venoval platňu Abraxas Box. Neviem, či to myslel ako vtip, či to chcel pre seba a dal mi to, podobne ako sa vraj kupujú babkám gitary. Myslím, že nie, veď to bolo obdobie, keď mi začal púšťať Třirýchlostní Pepíček a podobné hudobné lahôdky, akých sú schopní iba naši hraví susedia Česi. Dostal som Abraxas.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

Strana Viktora Orbána získala v roku 1994 vo voľbách podporu iba sedem percent voličov. Čo sa stalo, že sa z tejto okrajovej liberálnej strany stala najmocnejšia strana Maďarska? Píše Paul Lendvai.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.