Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

Keď ma nedávno zopár filmových producentov zavolalo do Berlína, ako vždy som sa tam vybral s veľkou radosťou. V Berlíne som v roku 1997 študoval, a keď ma na mojom slovenskom sídlisku pochytí veľký smäd po kultúre, najradšej ho chodím uhasiť do berlínskych divadiel. Za tie roky som sledoval, ako tu vyplienili celé dejiny drámy, ako sa texty vzdialené od divadla, od Deleuza po Dostojevského, dostávali na scénu, a videl som jedného tanečníka, ako holubici prehryzol hrdlo.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.

Milí priatelia. Moja žena sa rozčuľuje, ak vidí násilie alebo neprávosť. Vysvetľujem jej, že je to preto, lebo si systematicky nezveľaďuje svoj mód „nevšímavej otrlosti“, ako my ostatní.

„Neeeeboj sa šenkiho!“ je častá výzva môjho pokorného a pracovitého cigánskeho kamaráta Laca, keď spolupracujeme na zveľaďovaní fiľakovského priestoru. Muž, ktorý živí dvanásť detí a hovorí maďarskou slovenčinou, mi často prízvukuje: „Filipe, neeeeboj sa šenkiho,“ čo vo voľnom preklade znamená nikoho alebo ničoho. Hm.

Priznám sa, že mojim Američanom rozumiem menej a menej. Nerozumiem, prečo chodia do toho Disneylandu s rozžiarenými očami na výročia svadby, s deťmi a na rodinné párty, vodia tam deti, akoby bol Mickey nejaký dalajláma.

Košice bez pochýb svojimi dejinami, umením či architektúrou patria medzi európske kultúrne mestá. Dôkazom je napríklad košická moderna. O tom, ako sa z uhorského mesta stalo jedno z hlavných sídel slovenskej kultúry napísal Tomáš Štrauss knihu Moje Košice. Uverejňujeme jej úryvok.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Boj proti konzumnému kapitalizmu vždy oslovoval časť mladých ľudí, intelektuálov aj umeleckú bohému. Lenže, čo ak kontrakultúra v skutočnosti náš hospodársky systém neohrozuje, ale poháňa?

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.