Moje deti v nepálskom sirotinci boli posledné roky týrané. Ich vlastným šéfom, zakladateľom a najbližším človekom. Boli kruto bité, trestané zhnitým jedlom a zastrašované, že ak mi niečo povedia, budú bité ešte viac. Dialo sa to za mojím chrbtom a ja som to nevidela. Teraz, keď to prasklo a ja a môj tím dobrovoľníkov sme začali konať, zbierať evidenciu o týraní, zhromaždili ako svedkov učiteľov z našej školy, zhromaždili skutočných rodičov detí, o ktorých nám bolo tvrdené, že zomreli, kontaktovali nepálske médiá a dobročinné organizácie po celom svete, hrnieme sa do vôd, v ktorých nevieme plávať.

Osemdesiate roky boli peklo. Lokálne i globálne. Rifle s plesňovým vzorom, yuppies, súrodenci Hečkovci, Michal David, príkladov je nepočítane. Mainstream odvtedy nebol dekadentnejší. Ak dnes zažívame revival osemdesiatok, je to len slabý odvar kĺžuci sa po povrchu. Veci v osemdesiatkach pritom boli natoľko radikálne, že sa nedali obísť mlčaním. Dnes navyše predstavujú osemdesiatky ono idylické miesto, kam sa moja generácia vracia v pamäti, keď spomína na mladosť.

Dlaždičky na stenách, obrazovka zakrytá zeleným súknom a kovová tabuľa, na ktorej zvyčajne ležia injekčné striekačky. Tak vyzerala kabínka, kde som dnes ráno volila delegáta do mestského zhromaždenia našej ľudovej republiky. Volebná miestnosť bola umiestnená v ordinácii lekára. Prorocké, pomyslela som si. Prorocké preto, lebo moja krajina je v kóme.

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Milí priatelia, moja manželka mi zakázala, aby som tieto stĺpčeky začínal slovným spojením „moja manželka“. Vraj jej to pripomína poetiku detektívneho seriálu s inšpektorom Columbom, ktorý svoju manželku ustavične spomínal, no v žiadnej epizóde ju neukázal. Bola to ľstivá taktika, ktorá zločincov vyvádzala z miery a divákov privádzala do šialenstva.

Mám taký stredoeurópsky sen, mať dom alebo aspoň byt pri mori. Pokiaľ možno, niekde blízko. Nie aby som skončil ako jedni moji bohatí príbuzní, ktorí si v období hojnosti obstarali dom pri mori v Indonézii, ale už tam niekoľko rokov neboli, pretože momentálne nemajú na letenku. Ja som si ten svoj vysnený byt našiel pri mori a viem, že keď bude najhoršie, dôjdem tam aj na bicykli.

Výťah zahučal a ozvalo sa kvílenie, ako keby sme pri tej bleskovej ceste šikmo nahor niekoho prešli. Hore to však vyzeralo, akoby sme vystúpili v raji. Milá mladá žena od nás prevzala kabáty, rovnako milý čašník nám dal na výber z niekoľkých krásnych miest a skoro rovnako rýchlo ako ten bleskový výťah nám priniesol aj jedálny lístok. Boli tam iba jedlá s prapodivnými názvami a s cenami, ktoré neboli jednomiestne. A nápoje tu neboli vôbec. Zbystril som pozornosť a rozmýšľal som, či to nevzdám. Okolo nás však bol krásny, v romantickej hmle sa strácajúci výhľad a moju ženu očaril rovnako ako mňa, tak som len odkryl karty.

Milí manželia Žáčkovci z južnej Moravy! Som rád, že, ako píšete v liste, vás jeden z mojich článkov inšpiroval, aby ste sa zamysleli nad možným presťahovaním do krásneho (východo)nemeckého mesta Görlitz.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.