Ještě před novým tisíciletím by evropského nakladatele ani nenapadlo, aby vydal spisek, dokazující neexistencí Boha, škodlivost víry a náboženských praktik.

Bola to kvalifikácia obrovského prešľapu. Štvrtá, počas ktorej sme menili trénera. Deviata z desiatich, z ktorej sme nepostúpili. Na dva najlepšie tímy sme stratili priepastných 12 bodov – v skupine, o ktorej sme si mysleli, že je na ceste do Brazílie 2014 schodná.

Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.

Preslávila ho pieseň, ktorú o ňom napísal Bob Dylan. Americký boxer Rubin „Hurricane” Carter, ktorý strávil takmer 20 rokov vo väzení za zločin, ktorý nespáchal, zomrel predminulú nedeľu vo veku 76 rokov.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Čo majú spoločné susedská výpomoc, predaj „na sekeru“, pohostinnosť voči návštevníkovi, švagor na mestskom úrade, striptízový bar pre vojakov z mierových síl a mafiánsky bos, ktorý je zároveň vysokým policajným dôstojníkom? To všetko zistíte v Bosne.

Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.

Tri skvele rozbehnuté zápasy, tri zbabrané závery. Namiesto 6, 7 či dokonca 8 bodov v tabuľke jediný a skrčené posledné miesto. Štvrťfinálové ambície vystriedali reči o záchrane. Stačila však jediná výhra proti Nórsku a opäť sme boli optimisti.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.