Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Znie to ako zlý vtip. Od júla preberie na pol roka rotujúce predsedníctvo Rady EÚ Cyprus, po Grécku ďalšia krajinka pred bankrotom, ktorá zrejme požiada EÚ a MMF o pomoc.

Odkiaľ ten úspech prišiel a kde sa vzal? Aká sila nás dotiahla do končín, v ktorých sme roky neboli a ktoré mali byť pre nás ešte roky nedosiahnuteľné? Hokejový príbeh 2012 nás v pragmatickej rovine učí základnej pravde športu, že za každým úspechom stojí nielen profesijná, ale aj ľudská kvalita. A v rovine emotívnej nám pripomína čaro nedefinitovateľných vecí medzi nebom a zemou.

Grécko desí Európu čoraz viac. Bankrot a vystúpenie (vyhodenie?) z eurozóny sú reálne scenáre. Pád ekonomiky zároveň dvíha podporu pre radikálnu ľavicu zo Syrizy aj pre fašistov zo Zlatého úsvitu. Tiene minulosti ožili.

Rastúce ceny na pumpách opäť raz vyvolávajú obavy, koľko tej ropy vlastne pre nás v zemi ostáva. A kedy sa minie železo, uhlie či urán? Odpoveď môže pôsobiť prekvapujúco: Nikdy!

Ocitli sme sa na vesmírnej stanici. Bolo tam len osem stupňov a my sme mali len tričká. Všetko okolo nás svetielkovalo, všetko sa lesklo a bolo neuveriteľne čisté. Až som sa bála chytiť zábradlia pri pohyblivých schodoch, že ho zašpiním. Vo vlasoch som mala nepálsky prach a špinu a mala som pocit, že každým svojím krokom kontaminujem prostredie. Samozrejme, vesmírna stanica bola plná vesmírnych ľudí. Zvláštna sorta. Keď kráčajú, pozerajú sa do zeme alebo do smartphonov. Snažila som sa zachytiť niečí pohľad, ale márne.