Priateľ, ktorý nedávno prvýkrát navštívil Kubu, sa ma spýtal, prečo vláda nezastaví nelegálnu distribúciu takzvaných audiovizuálnych balíčkov. „Stačí, aby zistili, kto ich robí a kto predáva a môžu to zastaviť,“ špekuloval predo mnou mladý muž. Pripomenula som mu dielo Fuenteovejuna od Lope de Vegu. Španielsky dramatik v troch dejstvách opisuje, ako sa mesto vzbúrilo proti zneužitiu moci. Vidiečania sa zjednotia proti nespravodlivosti a spolu sa chopia zodpovednosti za smrť miestneho despotu. „Kto zabil veliteľa? Fuenteovejuna, señor,” dozvedáme sa z divadla zlatého obdobia. A prenášame to do praxe aj dnes, minimálne vtedy, keď sťahujeme, kopírujeme a distribuujeme rôzne programy a dokumenty.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.

Pochádzam z rodiny drobných podnikateľov. Aspoň v širokom zmysle slova – otec má obchodík s obuvou, mama je samostatne činná psychologička. Životný štýl, kultúra aj názor na svet malej slovenskej vidieckej buržoázie sú súčasťou mojich hlbokých koreňov. Rovnako ako mytológia tohto hrdého dedičstva.

Kedysi vlastnil úspešnú stavebnú firmu. Po pätnástich rokoch to však zabalil, aby nemusel podplácať politikov ani štátnych úradníkov. Podľa neho je jedno, kto je pri moci, pretože úplatky berú všetci. Martin Sukupčák.

Nechcem síce živiť chýry, že sa Srbsko scvrkne ešte väčšmi, ale správy belehradských novín Politika ma postavili do pozoru: píše sa tu, ako istý moslim z regiónu Sandžak pred súdom tvrdil, že ani trochu nerozumie srbčine. Preto trvá na svojom práve na tlmočníka, ktorý by mu všetko prekladal do bosniančiny, jeho materinského jazyka. Keďže srbčina a bosniančina sú len dve pomenovania pre ten istý jazyk, zápisnica z pojednávania pôsobí ako absurdná dráma.

Kniha Moja dedina, ktorú zostavila Anna Schirlbauer, obsahuje práce fotografa Igora Grossmanna od začiatku päťdesiatych rokov do roku 1968, keď sa v zrelom veku stal fotografom profesionálom a odsťahoval sa do Bratislavy.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Môj život bol vždy životom medzi múrmi. Múrom na nábreží Maleconu, ktorý ma oddeľoval od zvyšku sveta, o ktorom som počula len samé strašnosti. Múrom na škole, kam som chodila, keď sa zjednotilo Nemecko. Dlhým múrom, za ktorým sa schovávali nelegálni predajcovia sladkostí a iných potešení. 180-centimetrový betónový plot, cez ktorý niektorí spolužiaci vedeli preskočiť a ujsť z triedy pred nudou z indoktrinácie. A k tomu všetkému sa pridal múr mlčania a strachu. Doma si moji rodičia začali dávať prst na ústa a šepkať… niečo sa stalo, ale nepovedali, čo.

Narodili sa vo výnimočnom čase, vyrástli v pasci s duálnym menovým systémom a keď skončia školu, Raúl Castro už nebude pri moci. Je ich viac ako stotisíc a práve nastupujú na vysoké školy po celej krajine. Na ich životoch sa podpísali vzdelávacie experimenty a nové technológie. Viac vedia o X-Menoch ako o Elpidiovi Valdésovi a Fidela Castra poznajú iba zo starých fotografií a archívnych dokumentov.

Chorvátskemu ostrovu Korčula v Jadranskom mori kedysi vládla „Serenissima“, benátska kupecká republika. Nad hlavnou bránou do starého mesta Korčula je dodnes znak Benátok, okrídlený lev, symbol apoštola Mareka.