A je potom, nemecký gól, Götzeho ruky zdvíhajúce trofej na majstrovstvách sveta vo futbale v Brazílii. Skončili sa stretania s kamarátmi, oblečenými vo vlajke Talianska či Kostariky, a pozeranie prenosov na námestiach. Niečo z toho vzrušenia ešte cítime, to je pravda, ale ten krik, ktorý bolo po Havane počuť, keď padol v Riu alebo Sal Paule gól, je dávno minulosťou. Párty sa skončila, zobudili sme sa do rána po opici.

Prvá lekáreň na Slovensku dostala pokutu za to, že nepripravuje lieky. Hm. A prečo ich nepripravuje? Nechce? Nevie? Načo je taká lekáreň? Viete si predstaviť reštauráciu, v ktorej nechcú/nevedia variť? Autoservis, v ktorom nechcú/nevedia opraviť auto?

Iste, drvivá väčšina moslimov sa mierumilovne modlí k Alahovi, robí si svoje a na nikoho neútočí. Žiaľ, západná civilizácia má čoraz častejšie dočinenia s tými moslimami, ktorí nenávidia všetkých, čo sú iní ako oni. Ak majú príležitosť, bez milosti útočia. A to aj v krajinách západnej civilizácie, kde si vyznávači islamu slobodne užívajú svoju slobodu a práva. Sloboda im umožňuje napríklad schádzať sa v mešitách, kde ich fanatickí duchovní podnecujú páchať zlo.

O Janovi Palachovi sa nežartuje. Jeho posmrtná maska sa strážila ako relikvia a hrob bol pútnickým miestom. Mladík, ktorý sa upálil pred 46 rokmi, má v českej spoločnosti status, aký je inde vyhradený svätcom.

O odúčaní od fajčenia koluje miliarda vtipov ‒ napríklad „prestať fajčiť je ľahké, ja sám som to už urobil aspoň tisíckrát“ alebo „prestať fajčiť by zvládol každý fajčiar, akurát by si k tomu potreboval zapáliť“. Oboje je pravda. Päťdesiat dní bez cigarety je striedavé peklo a raj. Každé ráno je to hop alebo trop ‒ ak sa váš deň scvrkne iba na pocit, že chcete fajčiť cigaretu, nebude to asi až taký plodný deň.

Slovenská kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková žije v Prahe a podieľa sa na podobe súčasného českého filmu, pričom spolupracuje najmä s režisérom Janom Hřebejkom. Nedávno získala slovenskú filmovú cenu Slnko v sieti za kostýmy v koprodukčnom filme Líbánky.

To zvučné cudzie slovo „charita“ (z latinského caritas = zľutovanie, zmilovanie), ktorému v slovenčine dnes najlepšie zodpovedá ekvivalent „dobročinnosť“, bolo za totality naozaj cudzie.

Farnosti Važec, Hybe, Východná a Spišské biskupstvo slávia rôznymi podujatiami „Rok Janka Silana“. Je totiž sto rokov od narodenia a 30 rokov od smrti tohto významného slovenského básnika a kňaza. Pamätám si, ako som raz neskoro večer odchádzal z bytu tajného biskupa Jána Korca, keď mi vo dverách odrazu povedal: „Dostal som správu zo Spiša, že Janko Silan zomiera. Pomodli sa zaňho.“ Zostalo mi v pamäti, s akým pohnutím to povedal. Keď zomiera veľký básnik, ľudia ducha vedia, čo tým táto zem stráca.

Ešte nestihlo doznieť jasanie JUDr. Chromíka nad mimoriadne úspešným referendom a už ho prekryla iná vzrušujúca téma: exhibicionistický finančný coming out MUDr. Liptáka.

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.