Do čerta s tým, myslím si, že v Poľsku neexistuje diskusia. Nehovorím o tom, že nie je možné vymienať si názory, to áno, ale diskutovať tak, aby si dvaja oponenti boli schopní a chceli si rozumieť, to neexistuje. Ach prepáčte, stále ešte možno po sebe kričať nadávky a urážky. Má to jednu príčinu: každý politický rozdiel sa okamžite mení na morálny rozpor, jazyk politiky sa mení na jazyk morálky a iné hodnotenie reality sa stáva eticky neoprávneným. Možno je to súčasť nášho romantizujúceho dedičstva, ktoré nám káže vidieť politiku ako počiatok moci metafyzického dobra a zla.

Na jar prišla z výskumnej stanice na južnom póle správa, že tamojší astronómovia objavili v rádiových vlnách z vesmíru stopy po gravitačných vlnách. Bola z toho veľká sláva. Po pol roku je všetko inak. A môže za to nočná mora každej gazdinky. Prach.

Keď koncom augusta Jaroslav Haščák oslavoval svoje 45. narodeniny, mohol okrem symbolických štyridsiatich piatich sviečok sfúknuť aj tri navyše.

Minulý týždeň ma uniesli kaukazskí vodiči – a to som len chcel pochopiť, prečo Európska únia prišla v súperení s Ruskom o Arménsko. Rozhodnutie arménskeho prezidenta cez noc hodiť cez palubu asociačnú dohodu s EÚ a vstúpiť do moskovskej Eurázijskej únie nebolo nikdy vysvetlené. Ponúka sa možný dôvod – z troch miliónov Arménov v Arménsku prinajmenej jeden milión pracuje v Rusku, a len Rusko prichádza do úvahy ako ochranná moc pre malý štát izolovaný medzi dvoma úhlavnými nepriateľmi. Kládol som otázky, na žiadnu som nedostal odpoveď.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Dlhé mesiace to bola pre tímy cesta do Brazílie, na MS 2014. Pre polovicu z nich sa trasa otočila – šestnásti sú už na ceste z Brazílie. Medzi nimi traja semifinalisti ME 2012 a práve ich vyradenie plus rýchly koniec Anglicka sú najväčším prekvapením mundialu.

Na voňavo priezračnej hladine Ochridského jazera zazriem ochridského pstruha, čo dodáva mojej prvej ceste do Macedónska čaro.

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Je to už desať rokov, čo tento časopis vychádza. A od jeho začiatku do neho píšem. Bola som odhodlaná vydržať do jeho alebo svojho konca. týždeň nekončí, ja tiež neumieram, ale musím sa s vami rozlúčiť...verte, srdce mi trhá. Ale je čas prekročiť svoju hrdosť a svoje ego – ok, vydržala som dlhšie ako Lasica aj Kaščák, ktorí začínali so mnou, ale nie som na seba pyšná. Tieto články boli mojím jediným denníkom po desať rokov. Prežili moje najturbulentnejšie obdobia a ich duch je v nich zachytený.

Po dlhom čase veľkého mieru a malých vojen, o ktorom si všetci mysleli, že bude trvať večne, vypukla prvá svetová vojna. Dôvody boli rôzne; mocnosti sa bili o trhy a teritóriá a vsali do svojho mocenského zápasu doslova celý svet. Jedným z dôvodov však bola celkom iste aj generačná vzbura synov proti otcom. Synovia sa hnali s vytreštenými očami do vojny ako lumíci do mora, kapali ako muchy za zvukov propagandistických píšťal, ktoré zneli často z úst najtalentovanejších spisovateľov, básnikov a prozaikov, slúžiacich v teplých vojenských spisovniach, kde vymýšľali vzletné slová, velebiace vojnu.