Už dlhšie sa špekulovalo, že Ingvar Kamprad, 86-ročný zakladateľ spoločnosti IKEA, sa definitívne stiahne z biznisu a plnú kontrolu nábytkárskeho gigantu prenechá svojim trom synom. Minulý týždeň však jasne odkázal: nikam neodchádzam!

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Knihy sa nedajú sfilmovať. Teda, dali by sa, ale ako by to vyzeralo? Úvodný záber na knihu, pokojne zo všetkých strán, potom záber na prvú stránku, na druhú, na tretiu, a tak ďalej až do konca. Tak minúta na stranu, tristo strán, tristo minút, veľmi dlhý film a čosi mi vraví, že by sa sfilmované knihy asi s veľkým diváckym úspechom nestretli.

Dlhé roky hovorí o transparentnosti, finančnej gramotnosti či potrebe pokory vo finančníctve. No banka, v ktorej pôsobí, musela tento rok veľa vysvetľovať. Člen Predstavenstva Privatbanky Miron Zelina.

KNIHA Pišta Vandal: Prototyp Eva (Limerick, 2012) Literárne spracovania dramatického, apokalyptického zápasu medzi človekom, hriechom a Bohom majú dlhú a pestrú históriu: od výborných diel Danteho, Miltona, Komenského, Johna Bunyana, Bulgakova či C. S. Lewisa až po dobre mienené gýče, medzi ktorými patrí Youngova Chatrč medzi tie lepšie kúsky. A potom je tu hard-core apokalypsa Prototyp Eva Pištu Vandala, metalistu a pankáča, autora duchovnej poézie aj Havinkovho hovienka, Pekelnej muziky aj životopisu misionára Karola Nižňánskeho.

FILM Konečná uprostred cesty (Réžia: Andreas Dresen, 2011) Nemecko-francúzsky film Andreasa Dresena je ponurý a silný. Hovorí o prítomnosti smrti v našich životoch. V jeho úvode sa hlavný hrdina Frank Lange (Milan Peschel), človek-milión, z dlhého lekárskeho monológu dozvedá, že mu diagnostikovali na mozgu zhubný nádor.

V rozprávkach je všetko jasné. Každý vie, kto je dobrý a kto zlý. Realita je však odlišná. Dobrý cholesterol nie je asi až taký dobrý a ten zlý zas nie je zlý vždy.

Zlé jazyky hovoria, že nové bondovky sú zaplatené skôr, ako ich ktokoľvek v kine videl. Zdráham sa tomu uveriť. Predsa len, Quantum of Solace stálo plus-mínus dvesto miliónov dolárov, je vôbec možné, že taká suma sa producentom zišla v kasičke iba vďaka product placementu, čiže umiestňovaniu produktov vo filme?

Koncom augusta sme v sýrskom mestečku Atme fotografovali dezertérov zo sýrskej vládnej armády. Mnohí z nich svoj útek plánovali niekoľko mesiacov, pretože nechceli už dlhšie zabíjať nevinných. Keď odhodili uniformu Assadových ozbrojených síl, stali sa z nich štvanci. Teraz so zbraňou v ruke bojujú proti nenávidenému režimu a dúfajú v jeho skorý pád.