Vstala o šiestej ráno a opatrne si rozčesala vlasy. Použila zlomenú zubnú kefku s tými najtvrdšími štetinami. Vlasy jej siahali takmer po pás, ale teraz, keď si ich česala, to bolo poslednýkrát, na rozlúčku. Svoju zvlnenú hrivu totiž ešte pred Vianocami vymenila za peniaze.

Michael Kocáb. Tajomný hrabě. Keď v osemdesiatom druhom vyšiel prvý album Pražského výběru Straka v hrsti, bola to udalosť, ktorá zatriasla krajinou, platňu pár dní po vydaní stiahli a cenzori zakázali. Predávala sa neskôr na čiernom trhu za priemerný mesačný plat, môj brat Marián zohnal nahrávku na Emgetonke, asi x-tú kópiu, šušťala tak zvláštne, až som si myslel, že je to umelecký zámysel a neskôr objavený čistý zvuk ma prekvapil.

Som obklopený lekármi. Napríklad môj brat Peter je lekár. Na jeho mieste by som ním už nebol. Pretože to, čo čítam o lekároch, je také urážajúce, že vydržať môže iba zopár hrdinov a samozrejme veľa odborárskych bosov. Kolektívna vina ako vyšitá, súčasnému bláznovstvu asistuje síce len malá časť, ale každý píše lekári to, lekári hento. Nikto nepíše prísne o odborároch, tých ľud naďalej miluje a rád bude nasledovať ich rady.

Jednoduchou hrou osudu, ak si vypožičiame slová Boba Dylana, je skvelá trilógia Juraja Chlpíka (výstava na moste, dokumentárny film a kniha) zavŕšená v čase, keď sa pýtame, kto usmerňuje farebnosť fasád zatepľovaných sídlisk.

Tom Waits je americký spevák, skladateľ, ale aj básnik, svojrázny mysliteľ a mimoriadna osobnosť. Zároveň je viac či menej mysterióznou postavou umelca, ktorý svoje avantgardné dielo vytvoril pomerne alternatívne a mimo hlavného prúdu rockovej hudby šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.

Sedím v Londýne na hoteli. Zajtra sú v našej krajine voľby. Ako som tak dnes šiel po parku, spomenul som si na vtip, ktorý mi vraví sused, keď ma vidí kosiť trávnik. Pýtali sa Angličana, ako vzniká anglický trávnik. To je jednoduché, vraví. Pokopete zem, zasadíte semeno, zalejete, počkáte kým vyrastie do vhodnej výšky a pokosíte. To je také jednoduché? Nooo... a potom ho treba ešte tristo rokov polievať. Ľahké, nie? Pre Angličanov určite, majú tu tých trávnikov habadej. Páči sa mi ich mentalita, zdá sa mi, že vďaka trávnikom majú v sebe nadhľad a pokoj, aký my nepoznáme.

Nahrávajú nás mikrofónmi? Pýtaš sa ma a pozeráš do každého rohu miestnosti. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem život s pocitom, ako keby som bola stále pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite. Láska moja, nič nás nezachráni pred ich špehovaním, nič.

Mám nový gramofón. Nový gramofón znie už pomaly ako oxymoron, niečo ako nový prehrávač voskových valcov. Tomuto vynálezu však predpovedám napriek všetkým možným novým elektronickým hračkám triumfálny návrat a svetlú budúcnosť. A to aj napriek tomu, že sa takmer určite mýlim. Sám som netušil, čo to so mnou urobí. Právo výberu prvej prehrávanej platne dostal môj syn Vincko. Vybral Lomidreva, úžasné staré opusácke spracovanie, kde sa ešte deti neklamali tým, že sa im celá hudba nahrá za tri minúty v sekvenceri poslabšej kvality a všetko znie ako z linky Chemlonu Humenné.

V rámci Radio_Head Awards bude tento rok prvýkrát odovzdaná Cena za prínos slovenskej hudbe, ktorú udeľujú hudobní redaktori denníka SME a týždenníka .týždeň. Dostanú ju tri vydavateľstvá.

Bývalý minister vnútra, politik a matematik Vladimír Palko napísal takmer 500-stranovú knihu o tom, čo sa stalo s kresťanmi a kresťanskou politikou po páde komunizmu. Uverejňujeme úryvok o povahe prenasledovania kresťanov.