.otázka z minulého týždňa: Federer porazil Nadala 6:3 v sete, v ktorom hráči päťkrát prelomili súperovo podanie (t. j. v piatich hrách prehral podávajúci hráč). Kto z nich podával ako prvý?

O úniku mozgov – čiže o odchádzaní vzdelaných mladých ľudí do zahraničia – sa u nás hovorí často a oprávnene. A hoci je každému jasné, že na budúcnosti tejto krajiny sa to prejaví značne negatívne, pre návrat mladých úspešných vedcov robíme žalostne málo. Niektorí sa však napriek tomu vracajú. Prečo to robia?

Široko rozvetvené a zaľudnené príbehy, krkolomné zápletky a nečakané zvraty, farbistá imaginácia a iskrivý humor, nespútaná hravosť a originalita až na hranicu schopností čitateľa všetko to stráviť, tak nejako by sa dala charakterizovať tvorba zostarnutého hipíka Toma Robbinsa netajaceho sa náklonnosťou k psychotrópnym látkam.

Strach verejnosti je dobrým dôvodom na to, aby politici mohli konať. Je však obava más z niečoho alebo niekoho vždy opodstatnená? Darí sa slobodnej spoločnosti identifikovať naozaj závažné hrozby a tie nemožné zhrnúť pod stôl? A vôbec: vzniká dopyt verejnosti po preventívnom opatrení vlády priamo u nej, alebo naopak u niekoho, kto verejnosť presvedčí, že taká „hrozba“ naozaj existuje?

Naša politická scéna je už roky čitateľná. Polovica národa chce, aby sa o ňu niekto postaral. Najlepšie štát, lebo osobná zodpovednosť u nás nie je príliš obľúbené tričko.

Keď sme pred voľbami v .týždni písali, ako by sa mala pravica správať, aby spolu s Maďarmi vyhrala po 20 rokoch voľby inak než náhodou, netušili sme, že 12. júna sa to v podstate podarí. Pravica prvý raz vyhrala bez toho, že by za svoj osud vďačila veľkému množstvu prepadnutých hlasov z nepriateľského tábora.

Al Gore rozpráva o klimatickej katastrofe, ktorá má vypuknúť čo nevidieť, veľmi podobne ako slovenský premiér o sociálnom štáte. V Kodani sme sa dozvedeli, že inkriminované e-maily o podvodoch v dátach sú desať rokov staré.

Remeslo u nás už asi nemá také zlaté dno, aké malo v stredoveku, ale remeselníci na Slovensku nevymreli ani v 21. storočí. Najskôr ich môžeme stretnúť na jarmokoch a trhoch, kde štylizovaní v dobovom odeve často predvádzajú svoj um a zručnosť.

Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala má u mňa výsadné postavenie. Keď sme boli ešte malí a tatko nás vodil po koncertoch vážnej hudby, moc ma to nebavilo. Prečkať čas nám pomáhali rôzne tajné pantomimické stvárňovania počúvaného, v čom bol veľmajster môj brat Marián, zvlášť obľuboval akordeonistky.

Držím v rukách tri objemné knihy, ktorých chrbty spolu merajú 13 a pol centimetra. Majú dohromady 1 469 strán (aj s vysvetlivkami). Je v nich 153 rozprávok.