Pohodu začínam už štvrtý rok na tom istom mieste – na ploche, na ktorej kedysi stával 02 Stage. Zastavím sa, zaspomínam a vyšlem energiu niekam dohora. A opäť si uvedomím, že je dobre, že Pohoda pokračuje ďalej a že si ju alebo akúkoľvek inú vec v živote môžme užívať. Na ročník 2009 bohužiaľ nikdy nezabudnem.

Keď sa v decembri schvaľoval rozpočet na tento rok, opozícia aj niektorí ekonómovia upozorňovali, že očakávania príjmov sú nastavené príliš optimisticky. Padali aj slová o „rozpočte postavenom na vode“. Teraz sa v tej vode začíname topiť.

S inšpiráciami hudbou spaghetti westernov sa v posledných rokoch roztrhlo vrece. Počuť ju najmä v oblasti alt-country, folku, surf music, ale aj v iných hudobných žánroch. Kolty opäť strieľajú, kone dupocú, ostrohy cinkajú. Nostalgia za zlatou érou talianskych westernov v hudbe naberá na obrátkach a zasiahla už aj film. Momentálne sme svedkami úspechu Tarantinovho filmu Divoký Django, ktorý pozornosť verejnosti znova upriamuje k spaghetti westernom.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.

Takže dolnorakúsky hajtman Erwin Pröll po 21 rokoch vlády získal opäť absolútnu väčšinu. Ako rodenému Dolnorakúšanovi, ktorý žije na Slovensku, mi napadla otázka: Môže sa slovenská pravica čosi od tohto konzervatívneho suseda naučiť?

Taliansko je krajina v mnohých ohľadoch výnimočná a v niekoľkých priamo neuveriteľná. Na jednej strane dedičstvo kultúry a ducha, na druhej dejinný skrat šialenej diktatúry, ktorá dokonca s talianskym menom zachvátila kontinent a spôsobila, čo spôsobila.

Na javisku bratislavského divadla Aréna ožilo fašistické slovenské malomesto. Dozvuky udalostí, ktoré sa v ňom odohrali, sú prítomné dodnes...

Našej minulosti sa treba pozrieť priamo do očí, nech je akákoľvek, a už vôbec nerobiť za ňou žiadne hrubé čiary.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková napísala ďalší verejný list šéfredaktorovi .týždňa Štefanovi Hríbovi. Keďže jej list má opäť neoceniteľnú výpovednú hodnotu, pred ktorou sa musia naše novinárske štandardy iba nemo skloniť, rozhodli sme sa ho opäť uverejniť bez zásahov, v pôvodnom rozsahu aj znení.

Idem na motorke malými preplnenými uličkami v Káthmandu. Motorky, autá, taxíky, všetko sa to na seba tlačí a trúbi a keďže v Káthmandu nie sú chodníky, vozidlá využívajú vozovku až na maximum, často si odpinknú zrkadlo na kľučkách od dverí domov. Ostala som stáť vminizápche a videla som, ako pod starým tehlovým domom, pri malom obchodíku učupenom pod váhou domu, ktorý už dlho nevydrží a prehýba sa na všetkých nosných miestach, stojí dedko. V tradičnej nepálskej čiapočke, vráskami pomaľovaná celá tvár, vidím, ako sa snaží zachrániť deti v školských uniformách, ktoré si kupujú v obchodíku lízanky a vôbec nevidia, že sa na nich tlačí mikrobus, ktorý sa opäť vybral vpred totálne natesno. Dedko stláča deti dnu do obchodíka, mikrobus prejde, deti zaplatia za lízanky a bez povšimnutia so smiechom odchádzajú.