A ja už niekoľko dní každú hodinu počúvam v rozhlase správy a moje srdce býva v Kyjeve, vo Ľvove, v Ivano-Frankovsku a v Kolomyji. Na Východe sa dejú veľké veci, ktoré rozhodnú, ako bude vyzerať náš kontinent.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.

Africké horúčavy pritvrdzujú, kvapky dažďa ohlasujú blížiacu sa dažďovú sezónu a ja spolu so všetkými sheluiskými poľnohospodármi tajne dúfam, že dážď sa čoskoro naplno spustí, aby vyplnil brázdy a opäť priniesol život. Moji čokoládoví škôlkari akoby páľavu nevnímali a poctivo si ráno čo ráno vykračujú k nám. Ani si nepamätám, kedy naposledy niekto vynechal hodinu.

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.

Je tu jar. Blíži sa apríl, najkrutejší mesiac v roku, vyháňajúci zo zeme… to je z Eliotovej Pustatiny, moja obľúbená. Ináč posledná možnosť dať si ustrice, majú sa jesť len v mesiacoch s er. Nič z toho už nie je pravda, počasie sa z roka na rok mení a chov ustríc a obchod s čerstvými rybami je už v elektronickej podobe.

Vlastne chcem rozprávať len o tých nohaviciach. A preto som nútený naznačiť niečo o odcudzení medzi Veľkou Britániou a zvyškom EÚ.

Deň sa začal ako nočná mora. Chýbalo jej ranné sŕkanie kávy, predavač s termoskou a papierovými téglikmi z rohu ulice sa kdesi stratil. Vliekla sa k autobusovej zastávke a jedným okom sledovala, či sa nemôže pridať k niekomu na spoločný taxík. Ale nikde nikto. Neobjavil sa ani ten staručký chevrolet, čo vždy, alebo jednoduchý miniautobus pre dvanásť ľudí. Po hodine čakania konečne nastúpila do autobusu, nahnevaná sama na seba, že nemá ani len oriešky v papierovom kornútiku, aby utíšila hlad.